. Takto si nikto nepredstavuje jeseň svojho života ani v najhoršom sne.
Keď majiteľku zatýkali, mnohým napadlo - ako je toto možné? Ako to mohlo dospieť až sem? Prečo kompetentní nezakročili? Zo správ sa dozviete, že domov dôchodcov nebol legálny, nebol to ani registrovaný domov sociálnych služieb, ani poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Bolo to občianske združenie.
Preto sa na to všetci kompetentní – čo? No vykašľali. A pritom nemusíte hrabať v análoch dlho, aby ste zistili, že tento domov dôchodcov mal obrovské problémy od roku 2009, kedy v ňom mala zomrieť za krátky čas stovka klientov a manžel terajšej riaditeľky bol odsúdený za úžeru, ktorej sa dopúšťal na týchto starčekoch. Jedenásť rokov sa teda vie, že existuje problematické zariadenie a pohybuje sa v šedej zóne.
Hygienici si nad tým umyli ruky, lebo to nie je legálna prevádzka, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou si nad tým umyl ruky, lebo to nie je zdravotnícke zariadenie, Ministerstvo práce si nad tým umylo ruky, lebo oficiálne neposkytujú sociálne služby, župa si nad tým umyla ruky, lebo nefigurujú v ich registri, starosta si nad tým umyl ruky, lebo však ona by ho dnu ani nepustila.
A tak čas bežal dlhých jedenásť rokov. A nikto nič. Až kým obyvatelia obce, od ktorých seniori žobrali jedlo, pristúpili k veci aktívne a podali trestné oznámenie. No takéto trestné oznámenie boli povinní podať dávno všetci tí kompetentní, ktorým chodili opakovane podnety na zlú starostlivosť, týranie a zanedbávanie seniorov. No oni radšej odhodili kopu hnoja od seba čo najďalej. To predsa nie je ich kompetencia.
Ak Ministerstvo vnútra zistí, že zaregistrované občianske združenie vyvíja činnosť, ktorá je v rozpore so zákonom o združovaní občanov, bez meškania ho na to upozorní a vyzve ho, aby od takej činnosti upustilo. Ak združenie v tejto činnosti pokračuje, ministerstvo ho rozpustí.
Ministerstvo vnútra bolo informované o protizákonnom konaní občianskeho združenia. Občianske združenie zjavne fungovalo ďalej.
Ministerstvo práce za roky bačovania Tomanovej a Richtera tak ostentatívne kašľalo na ľudí, ktorí majú nárok na sociálne služby, že dnes sú v poradovníkoch tisícky neuspokojených seniorov a ľudí s postihnutím. Preto im ako huby po daždi začali vyrastať zariadenia, ktoré svojou nekontrolovanou činnosťou ubližujú tým najbezbrannejším.
Ministerstvo práce teda nevie uspokojiť zákonný nárok ľudí, ktorým ono samo dalo na papieri to, že sú sociálne odkázaní. Nezabezpečilo, aby všetci títo sociálne odkázaní, pri ktorých má štát POVINNOSŤ zabezpečiť im sociálnu službu, neumierali v stuchnutých domoch. Je to povinnosť ministerstva, aby zabezpečilo sociálnu službu pre všetkých, ktorí majú na ňu nárok zo zákona. A ministerstvo si dovolí povedať, že jeho sa to netýka. Je to jeho vec a jeho vina.
No aj tie zariadenia, ktoré sú registrované a teda spadajú pod kontrolu ministerstva práce môžu zostať v pokoji, pretože ministerstvo vykoná ročne kontrolu len v 8 zariadeniach. Registrovaných zariadení je cca 800. Ak by v tomto režime mali prísť aspoň raz do každého z nich, trvalo by im to 100 rokov. Nemať kontrolu nad takto citlivou agendou je donebavolajúce. Ministerstvo nekontroluje.
Župy nevedia kontrolovať všetky náležitosti, ľudskoprávne otázky týkajúce sa dôstojného zaobchádzania s klientmi, zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť, takže kontrolujú najmä zmluvné podmienky.
Nie všetci vyšetrovatelia sú dostatočne odborne pripravení na to, aby vedeli odhaľovať také druhy trestnej činnosti akými sú zanedbávania a týrania zverenej osoby. Klienti často trpia demenciou, rôznymi druhmi psychiatrických ochorení a telesnými postihnutiami. Opierať sa preto o výpoveď podozrivých je veľmi ľahostajný prístup k práci, ktorý by som nenazvala vyšetrovaním.
Za celé dlhé roky žiadne z ministerstiev žiadnou legislatívnou iniciatívou neriešilo problém, ktorý bol zjavný a do budúcnosti sa bude ďalej zhoršovať, pretože populácia starne a náš štát na to nie je nijak pripravený. My, Husákove deti sa môžeme pripraviť na absolútnu odkázanosť na svoje vlastné deti alebo na to, že budeme mrieť v dehonestujúcich podmienkach a bez pomoci. Ak sa nič nezačne okamžite meniť.
Starosta, ktorý spravuje obec, v ktorej sa sami občania vzbúria proti tomu, že v ich susedstve sa nachádza dom, v ktorom týrajú ľudí, by sa mal najmä veľmi hanbiť za to, že nezvláda svoje povinnosti. Totiž do povinností obce spadá aj sociálna práca a je jedno, či obyvatelia domu boli nájomníci, alebo klienti, starosta mal mať o nich oprávnený záujem. A teraz sa vyhovára a robí tak pred televíznymi kamerami a zjavne bez hanby.
No a najmä! Je tu pozornosť a senzitivita všetkých nás, ktorí sme svedkami podobného konania. Sme zodpovední pred našimi blízkymi aj pred zákonom. Ak občan neoznámi zločin alebo trestný čin bez odkladu orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky – hovorí Trestný zákon. Ale k nám by malo prehovárať najmä svedomie.
Fakt som už napísala za život veľmi veľa trestných oznámení. Kvôli deťom, ich rodičom, kvôli obetiam násilia. A asi toľko isto som napísala sťažností proti zastaveniu trestného stíhania. Je ľahké sa v týchto veciach nechať odbiť prvým zamietnutím. Preto mi príde prípad z Hronoviec unikátny tým, že naňho museli upozorniť až bežní občania a až oni boli vo svojej snahe úspešní. Žiaden starosta, župan, hygienik, minister. Ľudia, ktorí videli a srdce im nedalo. A tiež uvažujem nad tým, či by to trvalo jedenásť rokov, ak by išlo o ich mamu, babku, otca, brata, sestru.
Otupeli sme. A otupeli aj naše inštitúcie. Zlyhali všetci. Bez výhovorky.
