Batoľatá a predškoláci
Sexualitu detí sme často krát riešili v kruhu náhradných rodičov, ktorí mali starosť o svoje prijaté deti - deti, ktoré odchádzali z nepodnetného prostredia detských domovov k novým rodičom. V ústavnej starostlivosti nezažívali prirodzené emócie, pre malé deti k životu a zdravému vývoju absolútne nevyhnutné. Tými sú láska, prijatie, pohladenie, pritúlenie - jednoducho fyzický kontakt s materskou osobou, ktorý by dával pocit istoty a citového naplnenia. Tieto deti vnútorne strádali a z nedostatku podnetov si mnohokrát našli ako náhradu sebauspokojovanie. Nikto ich to neučil, nikto ich k tomu nenabádal.
Masturbácia sa vyskytuje už u veľmi malých detí - batoliat aj detí v predškolskom veku. Príčinou je buď spomínaný deficit podnetov, sexuálne zneužitie alebo jednoducho pátranie po funkcionalite svojho tela. Nemá to však s praktizovaní sexu (ako ho vnímame my dospelí) nič spoločné, pretože sexualita u takto malých detí nie je ešte plne vyvinutá. Pre dieťa je masturbácia spôsobom, ako si privodiť pocit slasti dráždením intímnych zón. Výsledkom je pre neho príjemný pocit, podobný tomu, aký dieťa zažíva pri dobrom jedle alebo maškrtení. Dieťa si časti svojho tela nespája s hanbením sa a nahotu považuje zväčša za prirodzenú. Je to práve pre to, že pri takomto sebauspokojovaní mu nejde o sex. To, že masturbácia je v spoločnosti nevhodným správaním, to sa dozvedá až od svojho okolia, ktoré ho nato upozorňuje.
Školáci a adolescenti
V školskom veku sa sexualita ďalej vyvíja a jej vývoj má nové prejavy ako je vzájomné ukazovanie si pohlavných orgánov, ich kreslenie a rovnako masturbácia. Toto sú bežné prejavy nižšieho vývojového stupňa sexuality. Dieťa si uvedomuje svoje pohlavie a vie, že ho definuje a že je nemenné.
Erotické a partnerské vzťahy prichádzajú na rad až v období adolescencie, kedy si dieťa naplno uvedomuje svoju sexualitu. Až tu môžeme hovoriť o autoerotike a až neskôr v období neskorej adolescencie sa pripája potreba partnera a sexuálneho vzťahu. Sexuálna zrelosť teda prichádza až v tomto období.
Vývoj sa nedá urýchliť
Vývoj osobnosti sa nedá ničím urýchliť. Preto výraz „predčasná sexualizácia detí" je výplodom nových obskúrnych teórií skupiny samozvaných sexuológov bez vzdelania. Tieto „teórie" nemajú vo vede ani v realite žiadnu oporu. Dieťa nemožno predčasne sexualizovať, pretože kvôli svojej nevyvinutej sexualite nemôže tušiť o čom rozprávame a čo všetko je so sexom spojené. Je to podobné, ako keby sme hovorili, že dieťa ideme učiť predčasne rozprávať. Jednoducho pri najlepšej snahe sa nám nepodarí naučiť dieťa rozprávať „predčasne" - napríklad v šiestich mesiacoch jeho veku, pretože jeho mozog ešte nepodnikol ďalšie medzistupne vývoja, ktoré v konečnou dôsledku povedú k rozvoju reči.
Vývoj sa dá pokaziť
To, že nevieme vplývať na sexuálnu zrelosť dieťaťa je zrejmé. Zrelosť potrebuje čas a postupný vývoj. Rovnako je ale aj pravdou, že vonkajší svet môže nevhodným zásahom spôsobiť to, že sa u dieťaťa nikdy nevyvinie zdravá sexualita. Môže to byť spôsobené tým, že sa stane obeťou sexuálneho násilia alebo zneužívania, prípadne začne so sexuálnymi experimentmi príliš skoro a bez náležitého poučenia o rizikách.
Ja ako matka chcem urobiť všetko pre to, aby som svoje deti od týchto hrozieb uchránila. Chcem, aby vedeli, rozoznávať medzi vhodnými a nevhodnými dotykmi, chcem, aby vedeli sebavedomo povedať „nie", aby vedeli rozoznať hrozbu, aby sa vedeli brániť a aby vždy mali ku mne dôveru povedať mi čokoľvek. Iba vtedy im budem môcť najlepšie pomáhať.
Rovnako chcem, aby boli na život dobre pripravené, aby nezačali priskoro so sexom, aby sa vedeli chrániť aj brániť a aby vstup do sveta dospelých nebol pre nich traumatizujúcim zážitkom.
Pretože sex je a môže byť veľmi príjemnou a dôležitou súčasťou života. Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou osobnosti. Jej dôležitosť je zbytočné podceňovať. Mnoho manželstiev už stroskotalo kvôli problémom v sexuálnej oblasti. V najlepšom prípade je sex (či milovanie) prejav náklonnosti, záujmu a lásky.
Paradoxy a bojovníci za práva detí
Paradoxom je, že proti sexuálnej výchove sa búria práve tí, ktorí aj vo svojej vlastnej mysli sex tabuizujú a démonizujú. Je teda predpokladom, že nebudú vedieť svoje vlastné dieťa poučiť o všetkých problémoch a rizikách. Nebudú vedieť byť trpezlivým poslucháčom pre jeho problémy a jedinou odpoveďou na mnohé otázky dospievajúceho človeka bude - abstinuj! Celé generácie rodičov a ich detí sú však dôkazom toho, že striktné zákazy majú na dospievajúce deti stopercentne opačný efekt. Tlak vyvoláva protitlak a vzbury dospievajúcich. Tým sa poškodzujú vzťahy medzi rodičmi a ich deťmi. Túto úlohu ťažko zvládnu, no nechcú ju prenechať ani strednej škole, na ktorú už deti prichádzajú dostatočne zrelé na tieto debaty.
Verím, že ja ako rodič to zvládnem. Kvôli mojim deťom sexuálnu výchovu na strednej škole netreba. No čo s tými deťmi, ktorých rodičia puritánsky odmietajú aj samotnú existenciu sexu?
Nevystavujú svoje deti riziku, že sa stanú obeťami sexuálneho násilia? Takáto traumatická udalosť v živote človeka je niečo, z čoho sa nemusí už nikdy celkom spamätať.
Nevystavujú ich riziku ochorenia? Rizikám plynúcim z neviazaných, náhodných a častých zmien sexuálnych partnerov? Riziku nechceného tehotenstva?
Protestovať proti usmrcovaniu nenarodených vyžaduje aj osobnú angažovanosť v rámci prevencie. Lebo len to je cesta k tomu, aby na svet prichádzali deti chcené, čakané a milované. Je preto v totálnom nesúlade, že proti sexuálnej výchove kričia práve mnohí z tých, ktorí sa hrdia titulom ochranára života od počiatku. Je ťažké im veriť úprimný záujem o nenarodené dieťa. Ten totiž začína pri jeho potenciálnych budúcich rodičoch - mladých ľuďoch, ktorí by mali byť vedení k zodpovednosti.
Zakazovať osvetu znamená, nechávať deti pátrať samé, nechať ich napospas svojim mylným a nezrelým úvahám a odpovediam, ktoré budú nachádzať v pornografických videách na internete. A to nepovažujem za zodpovedné rodičovstvo a ani za záujem o ochranu života.
