Hlad ako výchovný prostriedok?
Témou dňa je hlad detí v reedukačných zariadeniach. Má to na svedomí stravná jednotka, ktorá sa určuje percentami zo životného minima. Reedukačné centrá na stravu vynakladajú denne 2,43 eura na jedného chovanca. Podľa záverov, ktoré priniesol úrad ombudsmanky, to pre deti znamená hladovanie. Pre dospievajúcich v reedukačných centrách nedokážu zložiť jedálny lístok tak, aby deti za túto sumu nasýtili.
Ak by si niekto pomyslel, alebo nebodaj nahlas povedal, že nič iné si tí haranti ani nezaslúžia a trocha hladu ich privedie k rozumu, tak je zjavné, že do civilizácie nepatrí. Hlad totiž ešte nikoho neprevychoval, hlad prebúdza v ľuďoch iba tie najstaršie pudy, ktoré sa prejavujú agresiou.
A hlavne nezabúdajme, že hovoríme o deťoch.
Neúčelné väzenie pre záškolákov
Počet detí v reedukačných zariadeniach sa pohybuje okolo čísla 700. Najčastejšou príčinou umiestnenia detí v reedukačke je záškoláctvo, úteky z domu alebo z detského domova a nerešpektovanie autorít. Ak by sme si teda mysleli, že zariadenia majú slúžiť výhradne na internáciu maloletých zločincov, boli by sme na omyle. Navyše pôvod problémov týchto detí je väčšinou zakotvený hlboko v ich biologických rodinách.
Štátna školská inšpekcia hodnotila ako vyslovene nevyhovujúcu diferenciáciu zariadení, kvalifikovanosť pedagógov, nedostatok odborných zamestnancov - psychológov, špeciálnych pedagógov, absenciu špeciálnych programov a nerealizovanie terapeutickej činnosti. Používanie samotky bolo a je predmetom kritiky inšpekcie, ľudskoprávnych organizácií aj úradu ombudsmanky.
V reedukačných zariadeniach sa ocitajú deti bez ohľadu na závažnosť príčin, ktoré ich do zariadenia priviedli. Podľa záverov Inštitútu pre výskum práce a rodiny: „...Existujúci systémový stav je nevyhovujúci- reedukačné zariadenia sa stali „odkladacím miestom" pre deti, ktoré „zlyhali" a sú preto spoločensky, či skupinovo „nepohodlné", či „nežiadúce". Nedá sa napríklad vylúčiť riziko umiestňovania detí so závažnými psychickými ochoreniami (bez zaistenia potrebnej psychiatrickej starostlivosti) a podobne."
Úrad ombudsmanky tiež upozorňuje na neľudské zaobchádzanie, telesné trestanie, ponižovanie, vyhrážanie sa, psychický nátlak, vulgarizmy, zneužívanie ochrannej miestnosti (samotky) na trestanie za banálne prehrešky.
Pripomeňme si, že stále hovoríme o deťoch.
Reedukačky nie sú o vzdelaní. Ale zmeny nikto nemá rád
Jedným zo základných problémov je rozdelenie agendy reedukačných domovov medzi rezort školstva a rezort práce a sociálnych vecí a rodiny. V tomto prípade ide o ústavnú starostlivosť ako formu náhradnej rodinnej starostlivosti, ktorá by mala mať presah na aktívnu spoluprácu s rodinou, mala by obsahovať terapiu, intervenciu sociálnych pedagógov, sociálnych pracovníkov a psychológov. Bez takejto súčinnosti je akákoľvek trvalá zmena nemožná a reedukačný domov je naozaj len odkladiskom detí. Pridrahým a zbytočným odkladiskom.
Reedukačné zariadenia patria pod rezort školstva. To už dlhodobo nedokáže naplniť reedukačný teda prevýchovný zámer v zariadeniach. Nedokáže dokonca garantovať ani adekvátne vzdelanie týchto detí, keďže väčšina detí bez ohľadu na ich schopnosti a inteligenciu je odkázaná na učňovky, ktoré sú zriadené pri konkrétnom reedukačnom zariadení. Ak má reedukačka učňovku s odborom „kníhviazač", dieťa bude kníhviazačom aj keby traktory padali.
Rezort školstva nie je schopný striehnuť ani nad dodržiavaním ľudských práv v týchto zariadeniach, nehovoriac o Deklarácii práv dieťaťa.
Problémy detí majú hlbšie korene
Keďže zariadenie často nepracuje ani s dieťaťom samotným, nie je prekvapením, že s jeho rodinou a jeho sociálnym prostredím nepracuje vôbec. Dieťa vysotia do takých podmienok z akých prišlo, a to i napriek tomu, že toto prostredie bolo zdrojom jeho problémov.
To považujú za závažnú systémovú chybu hlavne sociálni pracovníci, ktorí musia vykonávať opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Deti bývajú umiestňované desiatky až stovky kilometrov od rodiny, takže akákoľvek návšteva, práca s rodinou, či nebodaj sanácia rodiny je tým pádom vylúčená.
Obrovské sú aj rozdiely medzi jednotlivými zariadeniami. Kým v jednom snaha personálu vedie k uspokojivým výsledkom detí, v inom deti môžu trpieť pod tvrdou šikanou psychopatických násilníkov.
Chýbajú štandardy, odbornosť a stratila sa pointa.
Reedukačné zariadenia patria pod sociálne veci
Ochrana detí a rodiny má z podstaty svojej náplne spadať pod Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Tieto zariadenia vykonávajú náhradnú rodinnú starostlivosť. Mali by spĺňať prísne podmienky príslušných zákonov.
Nenechajte sa mýliť, nie je to nová idea. No vždy, keď bola táto myšlienka nastolená, sformovala sa klika riaditeľov a zamestnancov reedukačiek, ktorí veľmi okázalo hlásali svoju nespokojnosť. Báli sa? Čoho?
Že počet detí na skupine klesne a bude musieť byť iba tak veľká, aby sa v nej dalo s deťmi pracovať a venovať sa im? Že budú musieť prijať viac zamestnancov? Že štandardy budú oveľa prísnejšie? Že budú musieť pracovať s rodinou a brať ohľad na to, že dieťa nevyrástlo na strome? Že im budú cez plece nazerať sociálni pracovníci?
Na zmenu nenabral dodnes žiadny minister školstva odvahu. Najlepšie je vred neškriabať. Veď nikomu prekáža, že stovky detí sú zbytočne zatvorené po celé mesiace a roky. No a to, že sú deti hladné, to je už len desivým kamienkom do tejto mozaiky.
Nie, nie sme v Etiópii, sme na Slovensku.
