Na oddelení vznikne lokálna aférka, volá sa sociálne oddelenie, aby kontaktovalo matku, alebo niekoho z rodiny. Práve nie sme prítomní, zanechajte odkaz... -Nepodarilo sa.
Novorodenec putuje do detského domova. Tam čaká. Čaká šesť mesiacov, či rodina neprejaví tzv. skutočný záujem. Čaká ale veľmi aktívne i keď o tom nevie. Rozvíja sa mu mozog, vlastne by sa mal na základe interakcie s okolím, ktoré je na tomto mieste veľmi motivujúce. Rozvíja sa telesne, čo mu umožňuje asi jeden meter štvorcový zamrežovanej postieľky. Rozvíja sa sociálne, čiže nadväzuje pevný vzťah k človeku, ktorý sa o ňho stará. Iba si tu akosi nevie vybrať, ktorý by to mal z nich všetkých byť. Z toho vyplýva, že toto najdôležitejšie obdobie jeho života je hlboko poznačené chaosom.
Prešlo šesť mesiacov a nikto sa nehlási. Riaditeľ DD dá podnet na súd, aby rozhodol o tom, že dieťa je vhodné na osvojenie. Čo si budeme o našich súdoch rozprávať... Možno aj vám niekedy ukradli auto, vykradli byt, alebo ste sa museli prieť o svoje práva a aby sa vám ich dostalo boli ste vystavení nekonečnému čakaniu na obsielku zo súdu. To ale možno tak nehorelo ako v tomto prípade. Súd má na rozhodnutie tri mesiace. A dieťa ich má tiež na svoj intenzívny rozvoj. Bude mať čoskoro desať mesiacov, v tvorivom prostredí si osvojuje reč, manuálne zručnosti, tzv. posturálne pohyby, z ktorých by mali čoskoro vzíjsť prvé krôčky. Čo z toho sa mu podarilo? Zatiaľ dôkladne prebádalo všetky tyčky, ktoré ho obkolesujú.
Hurá, prišiel výrok súdu! Dieťa je právne voľné. Už ho konečne niekto popestuje a pohrá sa s ním. Alebo ešte nie?
Tak pokračujeme. Niekto odfotografuje tváričku malého zúfalca a rozošle ju na sociálne oddelenia po všetkých okresoch. Sociálne pracovníčky si pozývajú žiadateľov, aby sa prišli pozrieť čo majú. V okrese X sa našla rodina Y, a tá prvá nadviazala osobný kontakt. Má dva týždne na rozmyslenie a počas týchto dvoch týždňov nesmie kontaktovať dieťa iná rodina. Po dvoch týždňoch prídu povedať, že nie. Je na rade rodina Z, potom rodina Q a tak ďalej. Proces sa opakuje až do vyhľadania tej správnej rodiny.
Dieťa je vtej dobe už natoľko zmagorené, že v jeho malej ročnej alebo dvojročnej hlávke si povie - dosť. Keď ma tu majú každú chvíľu stískať cudzí ľudia, nech ma radšej nemá nikto. Ten kto má deti, si vie predstaviť, čo všetko napriek útlemu veku chápu a dávajú do súvislostí. V hĺbke duše bude tušiť, že ho nikto nemá rád tak naozaj, akoby chcel. Zaostáva vo všetkom za svojimi rovesníkmi, ktorí vyrastali s mamou a niekedy aj nie najlepšou. Keď sa konečne dostane do rodiny má možno tri roky a nesie si zo sebou obrovský batoh problémov, ktoré bude riešiť celý život.
Poviete si, chvalabohu je už tam. Ale...
Keby nebolo vpadlo do tohto príšerného mlynu, ktorý pomelie a vyzvráti zákony, ktoré niekedy na prvý pohľad ani nevyzerajú ako zvratky, len prax ich overí, takže keby tam nevpadlo a keby v prvom rade štát mal záujem zbaviť sa malého príživníka, ktorý ho navyše stojí ročne štvrť milióna tak by sa v jednej šťastnej rodine starali o malé šťastné dojčiatko, ktoré by prospievalo, rástlo a múdrelo.
Ak náhodou sedí vedľa vás nejaký politik, šťuchnite ho, prosím, prstom pod rebrá. Nech už nespí.
