Predstavte si...
Alebo nie!
Otvorte si spisový obal jedného so žiadateľov o predosvojiteľskú starostlivosť, ktorý leží na Vašom stole.
Skontrolujte dátum podania.
A teraz si predstavte za tými stránkami ľudí.
Záujemcom o osvojenie bol sprostredkovaný kontakt s dieťaťom. Je to milý 11-mesačný chlapček. Zamilujú sa do ňho na prvý pohľad. Zdá sa im, že už sú veľmi blízko svojho sna o kompletnej rodine. Nevedia si však ani predstaviť, čo ich v nasledujúcich mesiacoch bude čakať.
Po niekoľkých návštevách k dieťatku prilnú a požiadajú destský domov o prepustenie dieťaťa na hosťovský pobyt. Radostne nakupujú fľašky, nočník, plienky, kočík, postieľku a hračky. V piatok si pre chlapčeka natešene utekajú.
Celý víkend žijú svoj sen. Pestujú ho, stískajú. Ich svet sa točí iba okolo neho. Otec jednou rukou hrdo tlačí kočík a druhú stíska manželke. Chce sa im smiať a plakať od radosti.
Príde nedeľa. Ešte si deň užívajú, ale už nie tak veselo. Popoludní s boľavým srdcom chlapčeka oblečú, vložia do sedačky a odvezú pred detský domov. Čo k tomu povedať... Čo asi cítia... Sociálna pracovníčka si dieťa prevezme a oni vezú domov prázdnu sedačku.
Doma si hovoria - takto to nepôjde! Hneď na druhý deň si podajú žiadosť o predosvojiteľskú starostlivosť. Musia ho mať čo najskôr doma. Týždeň sa vlečie. Konečne prišiel vytúžený piatok. A po ňom nádherný víkend so smutnou nedeľou. Ale bola akási ešte smutnejšia.
Utešujú sa. Zachvíľu už bude doma. Už to tam muselo príjsť. Možno ešte týždeň-dva, kým nám odpovedia.
Prešiel celý mesiac. V piatok si prišli pre chlapčeka. Pozná ich, už sa na nich teší. Radosť žiari z jeho malej tváričky. Za víkend nestihli všetko. Ale povedal "mama". Až ich zadúšalo od šťastia.
V nedeľu otec zostal doma. Nevládal. Nemohol. Oblečený v kabáte sedel bezducho v prázdnej obývačke a po lícach sa mu kotúľali slzy.
Jeden musel byť silný. Mama zastala pred detským domovom. Chlapčekovi trvalo iba krátku chvíľu, kým zistil, čo sa ide diať. Spustil strašný rev a krik. Ručičkami sa omotal mame okolo hrdla. Nepustí ju. Nedá. Sociálna musela vynaložiť veľkú silu, aby chlapča z mamy strhla. Ona jej v tom nemohla pomáhať. Jednoducho nemohla.
Keď sa trochu upokojila, otočila auto a išla prosiť ešte o jeden deň. Iba jeden deň naviac. Kým nepríde niečo so súdu. Uvidela ho cez sklo medzi ostatnými deťmi. Sedel na koberci s apatickým výrazov v tvári a nervózne sa kýval. - Len sa mi nezblázni! Vydrž!
Dostala ho. Dostala ešte štvrtok. Na druhý deň dala výpoveď v práci a celý zvyšok týždňa sa zaoberala myšlienkami na nové stretnutie. Veď je mama. Už jej to povedal. A počula ho, keď si ráno džavotal v postieľke. Opakoval to stále dookola. Trénoval - mama, mama...
Prešlo 5 mesiacov. Už ho majú doma. Lebo prišiel ten papier zo súdu, na ktorý tak túžobne čakali. Ktovie, čo mu v jeho malej hlávke z toho zostalo. Nateraz sa bojí sadnúť do auta. Bojí sa, či ho nejdú zasa vrátiť. Tak radšej chodia všade peši. Aj tak je to zdravšie. A snažia sa zabudnúť. Nejde to ľahko. Ani rozprávať sa o tom nedá bez sĺz.
Vážené pani sudkyne, vážení páni sudcovia,
z Vášho pohľadu sa možno nejedná o akútne prípady. Viete, že týto ľudia budú čakať. Nebudú Vás urgovať, ani sa Vám vyhrážať. Budú sa snažiť byť trpezliví, aby nič nepokazili. Viem, pre tieto prípady by mali existovať špeciálne súdy, ktoré budú schopné vydávať predbežné opatrenia a rozhodnutia v krátkom čase, ale kým sa tak nedeje, ohrozuje sa zdravie, psychický, fyzický a sociálny vývin dieťaťa. Nejedná sa teda v rozpore so zákonom 305/2005 ?
A kašľať na zákon....
Zdá sa Vám to ľudské?
Prosím za všetkých nádejných rodičov opustených detí: - Pozrite sa na zložky ležiace na Vašom stole. Sú za nimi smutné príbehy a Vaše váhania ich predlžujú.
