- Obleč si bundu, Betka, a potom môžeš ísť von!
- Ale ja ti chcem iba niečo ukázať.
- Okamžite sa vráť do vnútra a najprv sa obleč! Je tam zima. Chceš prechladnúť?
- Ja ti to idem iba ukázať...
- Nie, nič mi neukážeš, kým sa neoblečieš. A už sa stebou nebudem hádať!
Ťahám neposlušné decko za ruku zo schodov do vnútra. A možno aj vlečiem. A možno aj kričím.
Sklamaná ma nasleduje. Prikúrim ešte zopár dobre mienenými rodičovskými radami o chrípke a nachladnutí a po došatení ju prepúšťam.
- Maminka a už ti to môžem ukázať?
- Teraz môžeš.
Zobrala ma za ruku a zaviedla asi dva kroky od dverí domu k malému kvetinovému záhonu, do ktorého sme včera zakopávali cibuľky odkvitnutých narcisov, ktoré sme mali predtým v kvetináči.
- Pozri sa, už ti kvitne. - hovorí tichým smutným hlasom.
Z hliny, kde bola pod zemou zakopaná cibuľka, trčal zapichnutý zvädnutý narcis.
Chcela mi urobiť radosť. Vytiahla z koša skapatú kvetinku, vyplýžila sa do záhrady a zapichla ju tam, kde sme včera zakopali jej pozostatky.
Tak toto bolo také akútne...
Stojím tam a hrám radosť, ako najlepšie viem. Hrám, lebo mi je veľmi ľúto.
Lebo poznám tú ľútosť, keď sa vám deje krivda.
Zo skúsenosti.
Napríklad. Mala som asi osem rokov a na meniny som dostala najnovšiu platňu Mirka Žbirku. Bola som do ňho úplne paf. Vždy som dala gramec na plné, aby keď náhodou pôjde okolo po E 51, počul, že tu má fanynku. Zo školy som išla veľmi radostne, lebo som sa tešila, ako budem na svoj humbuk lákať zase Mekyho. Platňu som opatrne vytiahla z obalu, tak ako sa má, iba za stred a za okraje a položila som ju na gramofón. A potom som čakala. Čakala som, kým príde otec z práce, aby mi ju pustil. Mali sme zakázané, manipulovať z jeho elektrotechnickými vymoženosťami, lebo boli na tú dobu prevratné.
Otec prišiel z práce a ja som hneď vo dverách otravovala.
- Ale ty si si to už púšťala!
- Nie...
- Veď tam je tá platňa položená.
- Ale ja som ju tam iba položila a čakala som na teba.
- Klameš. Keď si ju tam mala už položenú, určite si ju počúvala.
A tiež som so vypočula dobre mienené rady o diamantových ihlách a neopraviteľných škrkancoch, o tom, že klamať je nehorázne... a mne vtedy bolo najviac ľúto tých dvoch hodín, počas ktorých som obchádzala vypnutý gramofón a pohrávala sa s myšlienkou, že by som si ho mohla aj pustiť. Ale odolala som.
Keď som bola o kúsok staršia, mala som už svoje vlastné dieťa. Chodila som vypomáhať jednej svojej známej, ktorá si práve otvárala obchod. Leštila som novučičké zrkadlá, sklá a výklady. Dvojročný Jakubko sa pri tom snažil byť užitočný. Podala som mu handru, takzvanú švédsku a leštil so mnou. Po chvíli sa objavil vedúci a handru mu bez slova zobral. Iba mne povedal: - Tá je drahá.
Zaujatá svojou prácou som si ani nevšimla, že dieťa chýba. Po chvíli som ho začala hľadať. Nebol v obchode, ani na wécku, ani na ulici. Dostala som strach. O tri domy ďalej som ho uvidela sedieť na schodoch. Smutného, sklamaného. Veď chcel iba pomáhať. Nevedel za čo ten trest. Prečo mu zobrali tú krásnu modrú handričku. Najsmutnejšie bolo, že vôbec neplakal, nič nehovoril, nehádal sa. Bolo mu to potichu ľúto. Veď nič zlé neurobil.
Keď takú ľútosť z krivdy vidím, vždy mi je smutno. Ale vekom prichádzam k názoru, že pred ňou človeka nemožno úplne chrániť. Možno, ak by sme ju nikdy nepocítili na vlastnej koži, nevedeli by sme súcítiť s tými, ktorých sa dotkla.
