Noví rodičia tieto jazvy na duši s nimi látajú každý deň. Niekedy na vyliečenie stačí láska, a niekedy treba aj to, aby sa stal rodič odborníkom na svoje zranené dieťa. Stretávam rodičov, ktorí študujú, hľadajú nové terapie, vymieňajú si skúsenosti, trpezlivo navštevujú odborníkov. Bytostne im záleží na tom, aby bolesť, ktorá v ich deťoch je, premenili na radosť z nového života.
Niekedy je táto cesta priťažká. Hlavne vtedy, keď dieťa trpelo zanedbávaním, keď bolo týrané, zneužité alebo strádalo nedostatkom lásky a pozornosti v ústavných zariadeniach.
Rany sú hlboké a cesta k dôvere je namáhavá a tŕnistá. Na prvé skutočné objatie veľakrát musia rodičia dlho čakať s pocitom vyčerpanosti a frustrácie, keď dávajú veľmi veľa a odmena v podobe bozku na líce alebo len chytenia za ruku dlho neprichádza.
Vedia, že riešia trápenia, ktoré oni nespôsobili, ale s láskou a nádejou dúfajú, že to raz bude lepšie. A ono to naozaj časom lepšie je, i keď ten tichý smútok v deťoch niekde hlboko zostáva po celý život. No práve tieto deti dostali veľkú šancu v podobe svojich múdrych a láskavých rodičov, ktorí sú pripravení ich viesť, prepačovať, motivovať, pomáhať a hlavne milovať. A láska dokáže zázraky. Zázraky viditeľné a merateľné.
Včera som sa vrátila z letného pobytu náhradných rodín, kde som týmto ľuďom skladala obrovskú poklonu, že zachránili svoje deti od nelásky a i keď je to niekedy ťažké, nevzdávajú to. Mnohí sa vyznali z toho, že práve ich deti im pomohli nájsť v sebe také hĺbky a schopnosti, o ktorých sami ani netušili, že ich majú, a že to oni sú vďační svojim malým učiteľom.
Žiaden z nich v sebe nechoval pýchu ani nečakal ovácie za to, že zachránil ľudský život, za to, že urobil zázrak tam, kde ho už nikto nečakal. V pokore robia tak, ako myslia, že je správne pre svojich malých. A ich deti sa naokolo batolili, behali pod stromami, maľovali, smiali sa a hrali. Náhodný pozorovateľ by nevytušil , akou ťažkou cestou k tomu šli. A odkiaľ vlastne.
