No čo vám poviem. Snažili sme sa. A našu kreativitu sme špičkovali do krajnosti. Čerešničkou na torte tvorivosti bolo vianočné zvonenie, ktoré počuli všetky deti, medzi nimi aj dospelé, ale vskutku nechápali, kto to v tej izbe zvoní na zvonček, keď všetci sme spolu okolo stola. Zvonenie zvončeka znamenalo, že darčeky sú pod stromčekom a vstup do izby je povolený. Chcelo to kumšt. Nahrali sme teda na telefón cenganie a nahrávku nastavili ako zvonenie telefónu. Môj telefón držal manžel v ruke pod stolom a svoj ukryl v izbe za stromom. Keď už bol čas, vytočil číslo a z izby zaznel signál, ktorý odštartoval inváziu detí medzi balíčky, výkriky, pišťanie a smiech. Nikto zatiaľ neprišiel na to, ako je to možné. A my sme sa tešili.
Tešili sme sa, že im predlžujeme vieru v zázraky. Lebo vieme, že ten čas je neskutočne krátky. Vtedy je všetko možné. Aj to, že darčeky prinesie neviditeľný Ježiško, aj to, že zúbková víla dá v noci pod podušku peniaz za vytrhnutý zub, aj to že v mušli je zakliate more. Možné a skutočné je aj to, že pofúkanie lieči odreté koleno, že na konci dúhy je krčah plný zlata a v lese žije ježibaba.
V tom krátkom čase nedospelosti sme sa ešte aj my vedeli čudovať a predstavovať si krásne veci a veriť tomu, že sú skutočné. Medzi realitou a snením bola tenká hranica a my sme o tom viedli dlhé rozhovory so svojimi bábikami alebo plyšákmi a boli sme schopní odprisahať, že nám rozumejú. Nič sme nevedeli a pritom sme vedeli všetko. Mali sme radi sami seba a verili sme všetkému a všetkým. Verili sme, že zázraky sú prirodzenou súčasťou života a že každú chvíľu sa nejaký udeje.
Dnes neveríme. Často neveríme sebe, neveríme ľuďom okolo nás. A v zázraky už neveríme vôbec. Sme poučení sklamaniami a strašne dospelí. Veď žiaden zázrak nebol skutočný a na svete nejestvuje taký dokonalý človek, ktorý by nás aspoň občas nesklamal. Preto sa strážime, aby sme boli na sklamanie pripravení. A už nikdy neuveríme rozprávkam, kde sa vždy zlo na dobré obráti a všetci žijú šťastne až kým nepomrú.
Ale občas sa to v nás prebudí. Občas, keď chceme urobiť zázrak my. Vtedy vymyslíme divy, záhady a rozprávky a naštartujeme všetko, čo v nás zostalo z dieťaťa. A zrazu urobíme skutočný zázrak. Čakáme ten údiv, to zvýsknutie, tie doširoka otvorené oči, tú radosť a ten smiech. Vtedy sme aj my deťmi, lebo k nám prichádza dotyk zázraku. A vôbec neprekáža, že vieme, že nie je skutočný. Lebo on sa vlastne skutočným stane. V malých hlávkach a v našej tiež.
Preto sme pred deťmi tú pravdu o zázraku skrývali až do krajnosti. Aby ešte trochu snívali. A aby tým dovolili snívať aj nám. Toto sú zrejme posledné zázračné Vianoce. Tak jej to neprezraďte, prosím. Ono ju to aj tak počká. Ešte raz a naposledy sa zjavia pod stromčekom darčeky, ktoré tam pred momentom neboli a v izbe zazvoní neviditeľný zvonec. A rozprávky je koniec.
