Aj na stretnutí po pätnástich rokoch to boli stále tie isté fešné kočky. Jedna z nich si bola už vtedy dávno svojej jedinečnosti vedomá viac. Volala sa Diana. Bola vysoká, štíhla, lokne dlhých vlasov jej zakrývali celý chrbát. Chcela sa stať modelkou, čo bola v čase totáča veľmi neobvyklá profesia. Učila sa chodiť, obliekať, mejkapovať a svoje okolie neustále trápila výzvami k reflexii, či jej to svedčí viac tak alebo onak, či si nemyslíme, že má hrubé členky, či sú lepšie vlasy uviazané alebo rozpustené...
Občas to sebapozorovanie trošku preháňala. Veď mala pätnásť. A občas to s reakciami na jej otázky prehnali aj spolužiačky. Veď mali pätnásť. Výsledkom bolo, že ohľadom svojho zovňajšku rozohrávala o niečo menej diskusíí.
V jeden deň som v dobrej nálade rozrazila dvere triedy, zahučala - Dobré ráno! a vyspevujúc zapadla do lavice.
- Didi, ty máš nové tričko. Pekné! - prehodila som. Diana sedela predo mnou. Otočila sa a v očiach mala výraz Alenky z ríše divov.
- Fakt sa ti páči?
- Fakt! Je super.
V tom sa rozžiarila ako slniečko. - Naty, ty si taká milá. Ďakujem.
Nevdojak som začala sledovať svoje vlastné pocity. Bola som šťastná, že je šťastná. A možno som bola šťastnejšia, ako ona.
Možno to bolo ten deň, možno nasledujúci. Maľovala som kulisy na školskú akciu.
- To je krása. Ide ti to dobre!,- hovorí okoloidúci spolužiak a druhý mu pritakáva. Chcela som spustiť obvyklú reakciu s výpočtom toho, čo všetko ešte podľa mňa na tom nie je v poriadku so záverom, že to naozaj nie je krásne a ide mi to pomalšie, ako by som chcela.
No spomenula som si na Dianu a chcela som, aby aj oni vedeli, že mi ich uznanie urobilo radosť. Aby boli radi, že som rada.
- Dík, chalani! Ste zlatí.
Videla som, ako sa usmievajú a tešia tomu, že som rada a že sú zlatí.
Diana sa modelkou nestala. Stala sa obyčajnou maminou ako ja. Ale ja budem stále myslieť na to, čo ma naučila. Nikdy nezahodiť úprimný kompliment.