...to je ale romantický blábol...
...ó, dvestoosemdesiatapiata časť seriálu, to potrebujem...
...kuchtenie s Nigelou. Miláčik, dones tých pár homárov z chladničky...
...na Čechoch sa diskutuje o nesmrteľnosti chrústa...
TA3 vyhovuje.
Dve deti sa zrazili na motorke s tretím dieťaťom v aute.
Tie moje myšlienky...
Včera nám lietali pod oknom sanitky. Možno som tých chlapcov aj videla. Stála som pred obchodom, keď naskákali do auta. Nemali viac, ako pätnásť rokov. Rutinérsky a bez zaváhania naštartovali a odfrčali. Stála som tesne pri nich.
Á nie, to neboli tí istí. V zábere je stará Škodovka. Týto mali niečo lepšie. Títo ešte nenabúrali. Ale čo keď...
Mala som ich legitimovať? Zobrať im kľúčiky?
Čo sa vlastne starám?! Vždy do toho, do čoho mi nič nie je. Ty mi to tiež často hovoríš.
Aj minulý týždeň. Pri kríkoch opustená barla. Hľadám očami majiteľa. Spoza okrasnej zelene trčala noha. Poslala som deti popredu, lebo som sama nevedela, čo uvidím. Chlap ležal na trávniku, ruka pod hlavou. Priplížim sa bližšie. Dýchal normálne. Pohol sa. Asi sa opil. Na telefóne už vytočené trojciferné číslo. Stláčam červené tlačítko. Spí. Uprostred sídliska. Možno tu býva, dospí opicu a trafí domov. Ten nebol v správach. Ale mala som vytočiť. Lebo tie moje myšlienky...
Prečo sa starám?! Ako dobre je ľuďom, čo sa nestarajú. Majú svoj mikrosvet, v ňom svoje deti, dom, záhradu...
Žiadne globálne otepľovanie, iba lokálne, žiadne národnostné konflikty, iba rodinné, miesto intríg možno občas facka a defrauduje sa iba z otcovej peňaženky.
Hovoríš mi: - Čo ťa to trápi? To nie je tvoja vec. Ale jeho...jej...ich...
Hovorím ti: - Ale keď to bude každý takto...
Niekedy sú ťažké aj vlastné myšlienky. Čo je správne? Čo je pravdivé? Čo sa má, nesmie a musí? Ktorá je tá správna strana, na ktorú sa pridať?
Pridávam sa na svoju a idem sa starať o seba. Skladám noviny, vypínam správy, wireless nežmurká.
Len som zvedavá, koľko mi to vydrží.
