A potom zavonia terpentín, zavlní sa šesť strún, za uhlíkom, perom a na monitore zostáva nezmazateľná stopa.
Keď som s ňou spokojná napätie je preč. Ale kde sa tu vzalo? Prečo tu bolo? Čo ho spôsobilo?
Ľudia od pradávna tvorili. Museli, aby prežili. Maľba na jaskynnej stene, hlinený džbán, drevená lyžica, studňa, šaty... To všetko bolo dielom ich rúk. Keď sa na to zadívali, mali pocit zadosťučinenia. Mali pocit, že svoj čas využili produktívne, mali pocit, že niečo vytvorili. Ten pocit z dobre vykonanej práce.
Dnes ? Máme pracovný čas, pracovnú náplň, pracovné ohodnotenie. Ale kto z nás vidí konečný výtvor, produkt, vec, pri ktorej môže zodpovedne povedať - to je mojím dielom?
V rukách výplatná páska, ktorá hovorí iba o tom, nakoľko si nás cení náš zamestnávateľ.
Tvoríme fragmenty celku.
Zrnko v púšti a kvapka v mori.
Možno preto mávam prsty upatlané od farby, možno preto čmáram po okrajoch novín svoje myšlienky, možno preto prestaviam v izbe nábytok, možno preto narodeninové torty pečiem sama, možno preto mi deti hovoria - mami, už nespievaj.
Chcem iba niečo vytvoriť. Niečo moje.
