Tak sa nám tie sviatky pekne začali. Hlava rodiny (budem ho tak volať, má to rád), zbalil najstaršieho potomka + bicykel kvalitného rangu a išli na bikrosové preteky do zahraničia - do Česka. Pravidelne som sa s nimi spájala telepaticky a telefonicky, aby mi neušla žiadna odrenina a hrča. Našťastie zostalo len pri nich. Podľa mňa teda závod skončil dobre, t.z. bez fatálnych následkov. Iný názor mal syn, na smrť sklamaný tým, že po pol roku usilovného tréningu nezložil majstra Európy, ktorý sa narodil s bicyklom na zadku.
My - zostatok, sme sa zatiaľ venovali prozaickým záležitostiam. Keďže okrem syna aj hlava rodiny má kladný vzah ku športu, v návale preddovolenkovej eufórie sa zamyslel. Zistil, čím by potomkovi urobil radosť: - Áno, kúpi mu za Tatrovku hliny.
Vysvetlím! Ináč sme takto celkom normálna rodina, iba máme trošku väčšiu záhradu. Na moju škodu. Tam, kde som zastrčila do zeme gaštan, je teraz "klopenka", tam, kde boli ešte na jeseň jahody je cieľová rovinka a štartovacia rampa drží na pni, ktorý ešte prednedávnom dával chutné jablká. Len tie kopce sa im zdali byť trochu nízke.
Závozník volal, že mašina má poruchu a teda hlinu privezie až po sviatkoch. Pletivo z plota, kadiaľ mala Tatra vojsť, však zostalo zrolované a gazdíček, ktorý by to dal do pôvodného stavu, beznádejne odcestovaný. Naše milé 45 kilogramové šteniatko si toho nemohlo nepovšimnúť. Pri telke uprostred noci som si uvedomila, že už dávno nerinčal na zemi pohár zhodený jej chvostíkom a tak som vyšla v pyžame a ružovom župane na dvor. V tom som zbadala dieru v plote a všetko mi bolo jasnejšie. Pískam o milých pätnásť, no Ebinky nikde. S výkrikmi - Ebinka! Ebinka!, som sa zbadala až pri kostole na "návsi". Zrekognoskovala som terén a zistila som že našťastie väčšina ľudí spí a tí, čo pozerajú cez okná si snáď budú ráno myslieť, že sa im snívalo o ružovom Batmanovi.
Ebinka sa vrátila nad ránom celá šťastná z výdatnej prechádzky. To ešte nevedela, že nedostane žrať.
Kúpila som baránka. Toho bábovkového, poliateho bielou čokoládou. - To budeme papať?,- pýta sa Mariandžela, moja jediná dcéra. - Samozrejme, na Veľkú noc!,- odpovedám. Priblížil sa večer a otázka sa opakovala. Aj odpoveď. Keď už bola úplna tma, tak otázka nabrala naliehavý tón. - Ale veď hovorím, že na Veľkú noc. A to je až za dva dni!
Plač: - Mamááááá, ty si ma oklamala. Veď už je noc. A veľkáááááááá...
Nuž proti tomuto argumentu som nemohla nič namietať. Síce som sa snažila, no barana som napokon aj tak rozkrájala. Hlavný motív bol ale v tom, že som sa zľutovala nad deťmi, ktoré som pred tým nútila jesť moje stratené kura, ktoré bolo nielenže stratené, ale aj úplne roztečené, napriek tomu, že som ho v trúbe sušila skoro tri hodiny.
- Maminka, a to čo je že - údený pápež?
Hlboko som sa zamyslela. Toto slovné spojenie som naozaj ešte nepočula, ikeď obe jeho zložky mali s Veľkou nocou veľa spoločného.
- A kde si to počul, miláčik?
- No predsa v telke. Počkaj, za chvľu to zasa pôjde...
-Mááámííí, póóóď! Už to ide...
- ... a požehnanie z Vatikánu udelí pápež Benedikt XVI....
