- ...a na svýýým holým břiše dnes prostřu andělúúúúúm..., kontrujem dive. Hlasitosťou.
V tom spozorujem vo verajách dverí svojho zákonitého. Zalomený v páse a celý sa trasie. Nerozumiem tomu a kvôli všeobecnému hluku nič nepočujem. Dám to tichšie. Aha, smeje sa.
- Ty čo robíš???
- Čo by som robila...Robím.
- Veď ja telefonujem!!!
- Teraz?, - pozriem zhrozene na telefón v jeho ruke.
- Už nie, som to zrušil.
- Tak čo potom?
- Som to zrušil, lebo ten chalan z technickej podpory sa tak rehotal, že už mu nebolo rozumieť. Ale držal sa dlho. Až do poly prvej minúty. Potom sa mu začal triasť hlas a ďalej to už sním išlo z kopca.
- Jááj. Tak prepáč.
- No v pohode. Len som už myslel, že si musím strčiť hlavu do kýbla ako Fantozzi.
- To by nepomohlo. Že, hviezdna rota. - špitne ponad stôl pubertiak.
- No a čo? Tak som chlapca uprostred pracovného dňa dobre pobavila.
- Hm..., - dvihne mladý oči k matke, - Ano, my sme taká normálna rodina, presne podľa tej tvojej Brownovej či akejto krivky...
- ...a venku trochu mrzne, studej mě jejich křííídlááá...
- Pomóóóc!
