Na zemi sa váľala zmeska Lega, drevených kociek, angličákov a vojačkov. No Sódoma-Gómora, Cecilko!
V zúfalstve som pozrelana hodinky a uvedomila som si dve veci.
Keď to dám upratať deťom budeme tu do svitania a keď to začnem triediť, budem tu sedieť do rána.
Tak som sa toho s vervou chopila ja sama. Zasa.
Deti sedeli v pyžame na posteliach a sledovali ma s neskrývaným záujmom. Jedna krabica od hračiek slúžila čoby bager, s ktorým som jazdila po koberci a naberala zrúcaninu fiktívneho mestečka. Keď bola radlica plná, vyklopila som ju do druhej krabice. A takto niekoľko krát.
O pár minút zostalo na zemi len zopár bezprízorných dielikov Lega, pre ktoré som sa zohla. A bolo upratané.
Konečne môžem zhasnúť. Deti ešte stále sedeli na posteliach a boli nejak podozrivo ticho.
- No čo je s vami?
Na čo Šimonko:
- Máš dobrú techniku, mami....
