Už medzi spolužiakmi každý klebetil o tom, kto bude tráviť svoj voľný čas divadlením alebo so slúchadlami na ušiach a mať svoju reláciu v rádiu. Posledná možnosť bol časopis. Divadlo ma nelákalo pretože dosky, čo znamenajú svet, nie je nič pre mňa. V rádiu musí byť človek pohotový a reagovať okamžite na hocičo plus výhodou je mať mikrofonický hlas. Myslím, že ani tieto podmienky nespĺňam. No keď som počula, že bude konkurz do časopisu, moje srdiečko podskočilo a horelo túžbou. Aj ja sa chcem stať členkou redakčnej rady...
Redakcia zasadala presne o 12:00 v pondelok. V miestnosti boli členovia časopisu, profesori, starší študenti a my prváci. Ľudí ako smetí. J Naša šéfredaktorka je milá a hneď to zobrala zhurta. Vymyslela na nás v podstate takú jednoduchú vec. Každý povie prečo je tu, čo ho sem láka a do akej rubriky by chcel prispievať. Super. V hlave sa mi okamžite premietlo pár vecí, ktoré som chcela spomenúť. Veď vždy je dôležitý prvý dojem. Nakoľko som absolútna trémistka, musela som si starostlivo naplánovať vetu, ktorá odznie z mojich úst. Mala to byť presne táto: „Aj na strednej škole sme mali stredoškolský časopis a práca v ňom ma veľmi bavila. Teraz mi už chýba ten ruch a šum okolo pripravovania nového čísla, preto by som chcela v práci redaktorky pokračovať aj na VŠ.“ Perfektná rýchla príprava. Ešte som si to párkrát zopakovala, aby som nič nepomotala. Konečne prišiel rad na mňa. Vravím si fajn, veď som pripravená, musím prestať myslieť na to, že sa na mňa pozerá celá trieda, že sú tu starší žiaci a profesori. Začínam hovoriť. Z mojej nabifľovanej vety sa stalo toto: „Aj na strednej škole sme mali stredoškolský časopis a práca v ňom ma veľmi bavila. Teraz mi už chýba ten RUM....“ Nemusím vravieť čo sa dialo potom. Výbuch smiechu, potlesk, smiech, smiech, absolútna červeň v mojich lícach, smiech... Vetu som ďalej už ani nemusela dokončiť a prvý dojem bol absolútne podľa mojich predstáv. Myslím, že som sa hanbila ešte asi dve hodiny potom.
Keď som prechádzala po chodbách našej školy a stretla som niekoho z osudového pondelka, boli mi absolútne jasné tie úsmevy. Aspoň si ma každý zapamätal. Pointou toho je, že do redakcie som sa dostala a mám dokonca aj vlastnú rubriku...
Tak dovidenia, stretneme sa na stránkach Zumagu.
