Naša prvá myšlienka ranná pozostáva z predstavy: zase škola! Každý deň sa precházdame po chodbách nášho gympla, stretávamé známe i menej známe tváre, bláznime sa v triedach. Školu tvorí 18 tried, rôzne učebne, zborovňa, riaditeľňa, telocvičňa a knižnica. V týchto priestoroch ste už istotne boli. Ku každej správnej škole patria aj ukryté, neprebádané zákutia, o ktorých možno mnohí ani len netušia. Zvedavému oku redaktora nesmie nič uniknúť, a preto sme sa rozhodli predstaviť vám všetky tajuplné skrýše v exluzívnej reportáži. Trochu sme sa povypytovali, dohodli si rande a naším sprievodcom zvedavosti bol pán školník. Mnohočlenná expedícia pozostávala z pána školníka, ako najdôlžitejšej osobnosti školy, mojej maličkosti a spolupátrača Danka s foťákom. Všetko to začalo takto …
Ak vchádzate do telocvične na chodbe objavíte veľké plechové dvere, rozmýšľali ste niekedy kam asi vedú? Jasné, veď keď sú pootvorené istotne ste nakukli. Zbadáte schody ktoré vedú … kto vie kam. A vedú do pivnice, prvé miesto našej zastávky. Ak vkročíte dnu, je tam telpo a zaplaví vás tá pravá až typická vôňa pivnice, avšak po pár krokoch nižšie sa vytratí. Sem - tam zbadáte aj niektoré pani profesorky ako odtiaľ vychádzajú, avšak nepodarilo sa nám zistiť, čo tam robia. :) Ak prejdete rovno, vynorí sa pracovňa pána školníka (má tam schované buchty a cukríky). Všimli sme si, že pred návštevou asi poupratoval. Po ľavej strane je straaaašne veľa malých nádob, v ktorých sú rôzne skrutky, matičky a klince. Pod maličkým oknom je aj jeden jediný kvietok, nejaká skyňa a pracovné oblečenie. Ak výjdete z prvej miestnosti, po ľavej strane je sklad CO, ktorý bol a je stále zamknutý, no dozvedeli sme sa, že sú tam plynové masky a miestnosť je dosť veľká. Nepanikárte, maska sa ujde každému. Vedľa tejto miestnosti je ďalšia, pomerne malá a úzka. Na dverách ja napísane “dvere zatvárať” ale my sme ich nechali otvorené. Tam sú uschované tablá starých absolventov, pár byciklov (najnovší hit, rok výroby 1950), nejaké nástenky, hadice a predlžovačky. Po pravej strane objavíte tvrdé no labilné papierové dvere, možno by ste ich aj prehliadli. No a za týmito dverami je úzka chodbička, nedostočné vysoká pre ľudí nad 175 cm. Na zemi bola voda, nad hlavami rôzne potrubia a to bolo miesto pre plyn. Táto chodbička viedla do obrovskej tmavej a najmä skytej miestnosti. Tu sme objavili 3 obrie pece, v ktorých sa niekedy kúrilo uhlím, a tak bolo teplo v celej škole. Ale zmestilo by sa tam, no, nespočetné množstvo triedných kníh. Dnes sú už bohužiaľ pece nefunkčné a my v modernej dobe nekúrime na tuhé palivo. A to ste mali vidieť, čo všetko tam bolo: lavice, stoličky, radiátory, ventily, papierový kaktus po bývalej 4. A, dvere na uhlie, množstvo nástrojov na opravu … Nemala som ani tušenie, že tieto pivničné priestory sú také rozľahlé a to nás ešte čakalo prekvapenie.
Ďalej sa začalo naše pátranie po povale, ja s Danielom, sme hádali rôzne miesta odkiaľ by sa tam dalo dostať, no neúspešne. Pod velením sprievodcu sme vystúpli na najvyššie poschodie našej školy. Oproti chemickému laboratóriu a vedľa schodov je spoločenská miestnosť, ktorú si možno ešte niektorí veteráni pamätajú ako bufet alebo fajčiareň, momentálne opustené priestory. Sú tam dve sedačky ale vchod na povalu sme stále nevideli. A vtedy to prišlo! Dvere splývali s bielou stenou, no podľa kľučky sme ich objavili. Dvere sa otvorili starým, železným kľúčom, zbadali sme úzke, točivé a drevené schody - jedinečné! Keď sme vystúpili hore, zaplavil nás chlad a tma. Privítali nás portréty bývalých prezidentov, staré tablá. Nakoľko je strecha nová, prefukovalo cez ňu a boli tam rôzne medzery, dosť odfláknuté. A tu bolo to prekvapenie. Keď sme videli aké je toto podkrovie obrovské, spadli nám sánky a jediné na čo sme sa zmohli bolo waw. Tieto priestory by som prirovnala veľkosti sály plesu v opere a v kľude by sa tam vošli aj dve kolkárne. No nezabudnuteľný zážitok - priznávam. Veď nie hocikomu sa podarí navštíviť povalu školy. Kým sme prešli z jedného konca na druhý, pár minút to aj trvalo. Všade nám prechádzku kazili oporné trámy, ktoré sa museli prekračovať. Kráčali sme po drevenej podlahe alebo doskách, ktoré vŕzgali pod nohami. Naším cieľom bolo okienko na konci, ktoré do tej tmy privádzalo slabé svetlo. Toto miesto bolo pôvodom bydlisko holubov, čo sme usúdili podľa pozostatkov po nich, a stopách na topánkach. Ak by sa našli vhodné finančné prostriedky, vedela by som si tam predstaviť nejaké podkrovné triedy. Nebolo tu veľa vecí, len nejaké dosky či tehly, ale aj tak to stálo za to.
Kto už niekedy nebol na povale alebo v pivnici? Lenže toto bolo také iné, také … Veď na tých pár minút v piatok po škole sme sa stali bádateľmi a preskúmali to, kam nohy obyčajného smrteľníka resp. študenta doposiaľ nevkročili, v podstate staré haraburdy ale strašne tajuplné a zároveň úžasné.
