Interview s Mgr. Pavlom Vitkom

1. Každý sa na tú svoju cestu životom musí nejako dostať. Ako ste začínali, aké boli vaše prvé začiatky? Ja som vlastne začal svoj novinársky život tým, že som začal pracovať ako šéfredaktor školského časopisu Strojár, ktorý vychádzal na SPŠ strojárskej v Považskej Bystrici, no a vtedy som vlastne zistil, že zo mňa už inžinier nebude, že skratka chcem byť novinár, aj keď to nebolo jednoduché a vlastne až štyri roky po maturite som sa dostal na VŠ štúdium  žurnalistiky. Tak sa podarilo a bolo to o tom splnenom sne.   2. Isté momenty sú nezabudnuteľné. Spomínate si o čom bol váš prvý článok alebo o čom bola vaša prvá reportáž?Pamätám si, ten prvý článok bol o našom ochotníckom divadelnom zbore v našej obci. Hrali sme nejaké divadlo a ja som do okresných novín poslal jednu fotografiu a článoček. No a bolo to úžasné pozerať sa na ten článok, že mi ho vytlačili. To bola prvá spomienka na moju novinársku prácu.  3. Na ktorý článok nikdy nezabudnete, alebo ktorá reportáž vo vás zanechala najväčší zážitok. Tak to som sa stretol s veľa ľuďmi po celom svete. Venujem sa dlho vojakom, armáde a isté veci boli veľmi smutné, keď nám padli vojaci v Iraku a ja som cestoval pre nich, keď sme ich doviezli a bolo treba o nich písať, o ich živote, to bolo smutné. Ale bolo aj veľa príjemných a pozitívnych vecí. Napr. som písal scenáre do TV Markíza, bol to taký novinársky žáner, Portréty ľudí do relácie v Tieni, to znamená, že sú v tieni nášho záujmu, ale sú ľudsky úžasní a sú skvelí, to bolo také pozitívne. Týchto ľudí, ktorí nestoja o publicitu, alebo boli niekde spoločensky zabudnutí, my sme ich našli a urobili o nich takéto novinárske dokumenty.   4. Mohli by ste porovnať súčasnú mládež, povedzme s tou vašou, v čom vidíte rozdiely? Mám doma dcéru, ktorá teraz maturuje a tiež je šéfredaktorka stredoškolského časopisu, tie rozdiely neviem celkom dobre porovnať, pretože žijem teraz v meste a vyrastal som na dedine, ale ak si všímam nejaké rozdiely, zdá sa mi, že my sme ako stredoškoláci oveľa viac chodili do prírody, a trebárs aj keď sme šli na nejakú "ekšn", tak sme išli skôr do prírody na nejakú turistku a potom bola aj gitara a niekedy aj to víno. Teraz je to bez tej gitary a bez tej turistiky a je to o tej kaviarni, čo sa mi až tak nepáči. No ale mladí ľudia sa mi zdajú tvorivejší, a aspoň tých čo poznám, viac sa zaujímajú o svet a majú k tomu oveľa viac možností, začínajúc internetom a končiac cestovaním. Tieto možnosti sú obrovské a úžasné. Možno, že je aj viac nebezpečenstiev, ale ja to nevidím ako problém. Ako by niekto povedal: "mladí sú takí a my sme boli neviem akí", ale naopak, myslím si, že o veľa veciach možnože majú na vrch.   5. My sme také zvedavé tvori. Ako ste sa dostali k štúrovmu peru?Keď som chodil na SŠ, vydával som časopis Strojár. Strašne som túžil po tom, s niekým sa porovnať, vidieť nejaké iné časopisy, ako to robia. Lebo ja som to robil "na kolene" a nevedel som, ako by to mohlo byť, ako by to mohlo byť ešte lepšie, ako by mal časopis vyzerať a mne strašne chýbala takáto súťaž. V roku 1991, keď sme boli vlastníkmi takéhoto časopisu, volal sa Zmena, tak som oslovil svojích profesorov, ktorí sú aj teraz v porote, p. prof. Tušera a p. doc. Sanda z katedry žurnalistiky, že urobme takúto súťaž. Iba preto, že ja som takúto súťaž nemal a chýbala mi, tak to bola inšpirácia. No ale medzi tým vymysleli podobnú súťaž tu vo Zvolene v r. 1993 tak po dvoch ročníkoch sme tú Bratislavu a Zvolen dali dohromady a vznikla z toho veľmi pekná tradícia.   6. S časopismi už máte nejakú prax a sledujete ich vývoj. Čo hovoríte o súčasnej kvalite všetkých stredoškolských časopisov? No kedysi to boli časopisy, ktoré mali 4/5 rozličných krížoviek, hlavolamov, horoskopov a takých "tarafatiek", ktoré neboli o stredoškolskom živote, neboli o tom, čo odráža študentom dušu, bolo to skôr také hrajkanie sa. A som hlboko presvedčený, že aj vďaka Štúrovmu peru sa to otočilo a 4/5 sú novinárske videnie sveta, ten "drajv", to skvelé prežívanie tých rokov, keď mám 15 - 18 rokov. Takže toto je veľmi dobré. Tie časopisy, niekedy ich tu bolo 80% na takej začínajúcej úrovni a tých 20% bolo novinárskych, tak teraz je to presne naopak tých 80% časopisov, tie sú skutočne dobré a veľa z nich sú aj také, čo by sa vôbec nemuseli za seba hanbiť aj v novinových stánkoch. Čiže skutočne, niektoré sú úplne skvelé. Celé sa to posunulo dopredu, nie, že tie najlepšie, ale aj tá najväčšia skupina tých časopisov sa každým rokom vyvíja, je to viac o tom študentskom živote o svojej škole, viac o svojom meste, o histórii svojej školy - novinárskejšie.