A môže mi to byť jedno. Neznášam momenty so zvýšeným tónom hlasu. Ja nie som hluchá, a preto rozumiem, aj keď mi to niekto povie normálne. Rozumiem, aj keď sa vec vysvetlí jedenkrát, nemusím to počuť ešte ďalších miliónkrát. Toľko zatiaľ chápem.
Zbožňujem rána, keď mám ešte očká ako pomlčky, o 20 min mi ide bus, ešte som nepohla ani prstom a vypočujem si : jedz toto, nie tamto, tie nohavice máš zlé, tričko si ber druhé, prečo take pokrčené, daj si iný opasok, tento ti neladí, a čo to máš s vlasmi, ináč si daj čelenku, toto nie je in, a prečo sa maluješ, vyzeráš ako plagát, už choď, a nezabudni si ešte toto a pre istotu ber tamto.... Bus odíde, veď nebude na mňa čakať, to bolo jasné už na začiatku..
Ďalej sú to nekonečné prednášky ohľadom piatku: kde, načo, začo, prečo, s kým, načo, začo prečo, kam, prachy nedostaneš ... Piatok - môj deň s veľkým D, okolo neho svätožiara, jediný večer, kedy sa nemusím učiť a oni mi ho chcú vziať? Nikdy! V piatky budem chodiiť von, aj keby cigáni z neba padali a bodka! Samozrejme to skončí nekonečnou prednáškou: načo, prečo, začo, s kým som tam bola, smrdím, už nikdy nepôjdem v piatok von...
Potom sú to stále dookola tie isté veci. Celý čas som sama doma, keď prídu, a sú unavení, zbuzerujú všetko, od školy cez dom až po neviem čo. Keďže nikto iný okrem mňa nie je doma, ja si to počúvam. Keby bol oco viac doma ako v robote, a potom nech sa nerozkrikuje. Hmm a keby ma aspoň oslovil (včera) mojím menom. Načo tu som, keď nikoho ani neštve ako sa volám?
Dnes však pretiekla posledná kvapka mojej trpezlivosti. Som ochotná odsťahovať sa aj pod most, keď bude treba. Nie dosť, že mi do oči povedia, že mi neveria (na to som si už zvykla), ale hrabú s ami vo veciach. Keď som videla výraz tváre mojej mamy, hneď mi bolo jané, že niečo tu nehrá. Potom vytiahne lístoček z mojho zošita, použije zvýšený tón, tresne s dverami .... V pohode, nie je to moja súkromná vec, nie je tu nič také ako listové tajomstvo, nie sú to moje veci, a nie je to moja izba.
Som si na 100% istá, že ja takéto podrazy svojím deťom robiť nebudem. Každý má právo na svoj život a žiť si ho poďla svojích snov. Podľa mňa, kým nerobím niečo, za čo by som sa musela hanbiť, môžem si robiť ,čo sa mi zachce.
