Predvčerajšiedoobedie, stredná rada, posledná lavica, písomka z dejepisu. Moja ľaváruka je počmáraná asi dvadsiatimi dátumami (ťaháky si zo zásady nepíšemna lavicu- pre prípad, že by ma presadili), niektoré sa mi estetickyotlačili na líce...
Zatiaľviem veľký trt, kolegyňa Mária ešte väčší. V takýchto situáciách saukľudňujeme argumentami typu: Ale zato vieme veľa papať. A byť na ICQ.A kukať telku. A ja viem napodobniť veľrybu. A Maja vypiť veľa piva.
Mária sa na písomnú prácu opäť nepripravila dostatočne svedomito:„Kto navrhol Štefánikovu mohylu?" Takreku, musíme si pomáhať a bez mihnutia oka jej poradím. Ona ma tiežnikdy nenechala v štichu- v škole je mojou oporou, za každých okolnostíma podrží a deň čo deň vnáša slnečné lúče do môjho školského stereotypu.
Popísomke sedíme v lavici a tlačíme už tretí balík pukancov. (Jedenie jetotiž pre mňa jedna z mála prospešných činností, ktoré sa dajú v školevykonávať):
„Čo si nakoniec dala na tú mohylu??"
„Šak to, čo si mi povedala."
Máriuznepokojí, že časť kofoly vytriskne z mojich úst sťa herliansky gejzírna lavicu, zvyšok mi za škodoradostného, krochkavo- štekavého pazvuku(čiže môjho zvonivého chichotu) steká po brade:
„To nebol Gaudí?!" -pýta sa prekvapene.
