Nemecko schytalo v posledných mesiacoch hodne kritiky za to, ako koná vo veci ekonomických alebo vojenských záujmov Európy. Časť kritiky smeruje k tomu, že koná málo. Smeruje kritika ku špecifickému konaniu v jednej (ukrajinskej) relácii alebo ide o zásadnejší problém aktualizácie postavenia Nemecka v Európe? Je zvýšenie váhy Nemecka v súlade s východiskami povojnového usporiadania Európy?
Nemecko spôsobilo najničivejšiu vojnu v dejinách Európy, dokonca v celých svetových dejinách. A prehralo ju. Navyše to bola v tom storočí už druhá vojna, spadajúca aj na jeho vrub. V Európe sa hľadalo usporiadanie, ktoré by už do budúcnosti niečo podobné Nemecku nedovolilo. Hľadalo sa súčasne usporiadanie, ktoré by zadržalo Sovietsky zväz, ohrozujúci celú, aj západnú Európu. Vychádzalo sa z uvedomenia kľúčovej roly Spojených štátov ako vojenskej a ekonomickej veľmoci pri zabezpečení mieru a hospodárskej obnove Európy. Severoatlantická aliancia (NATO) vznikla krátko po vojne v roku 1949. Jej prvý generálny tajomník Ismay jej cieľ opísal lapidárne: udržať Rusov mimo, Američanov dnu a Nemcov dolu. Takto navrhnutá aliancia má zjavne obranný charakter. Len niekto posadnutý expandovaním môže chápať snahu o jeho zadržiavanie za útok. Len niekto zahľadený do seba môže ignorovať, že aliancia má cieľ nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k Nemecku.
Nemeckú otázku otvoril koniec studenej vojny v podobe znovuzjednotenia. Sprvoti nebola aliancia jednotná v tom, či už dozrel čas na takéto posilnenie Nemecka. Britská premiérka to považovala za historický nezmysel. Predsa len, mnohí uvažovali, či je štyridsať rokov dostatočne dlhá doba na to, aby sa Nemecko zmenilo. Nakoniec víťazné mocnosti otvorili cestu ku znovuzjednoteniu s tým, že zjednotené (rozšírené) Nemecko zostáva členom Severoatlantickej aliancie. Aj vtedajší sovietsky vodca Gorbačov uprednostnil zakotvenie posilneného Nemecka v aliancii pred nejasným neutrálnym statusom (v ktorom by nebolo nikoho, kto by zodpovedal za držanie Nemcov "dolu").
Mimochodom, pri dojednávaní podmienok zjednotenia sa hovorilo aj o tom, aby sa vojenské štruktúry aliancie nepresunuli na dovtedajšiu sovietsku okupačnú zónu, známu aj ako tzv. Nemecká demokratická republika. Lapidárne to v diskusii vo februári 1990 vyjadril americký minister Baker slovami, že aliancia sa neposunie ani o piaď na východ. Bolo to nepresné vyjadrenie, ktoré mohlo znamenať aj iné: že by sa článok 5 nemal vzťahovať na východnú časť zjednoteného Nemecka. Preto sa do textu dohody 2+4 dostala iná, podrobnejšia a presnejšia formulácia a tú aj všetci podpísali (vrátane Sovietskeho zväzu). Bakerovo vyjadrenie sa však určite nemohlo týkať vstupu ďalších krajín strednej a východnej Európy do aliancie jednoducho preto, že boli v tom čase členmi inej aliancie (Varšavskej zmluvy) a otázka ich vstupu do NATO nebola a ani nemohla byť na stole. Neskoršie reinterpretácie ruských vodcov, počnúc Jeľcinom, sú účelovými klamstvami. A to už ani nespomíname, že nikto, ani americký minister, nemá mandát, aby hovoril za slobodné nezávislé národy, ako sa rozhodnú o svojich budúcich spojenectvách. Taká predstava sa mohla zrodiť len v hlavách Rusov, posadnutých svojou sférou vplyvu a zvyknutých iné národy nie rešpektovať, ale okupovať.
Vývoj v slobodnej časti Európy po druhej svetovej vojne zaznamenal rozvoj hospodárskej spolupráce, neskôr posilnený o politickú dimenziu a postupnú integráciu. (Západné) Nemecko bolo v roku 1957 zakladajúcim členom - jedným zo šiestich - Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Európa sa postupne hospodársky vzmáhala. Obzvlášť silnelo Nemecko a stalo sa aj jedným z motorov európskej integrácie. Do spoločenstva vstúpilo aj Spojené kráľovstvo, ktoré ho významne posilnilo. Po páde komunizmu sa Európska únia postupne rozšírila o viaceré štáty strednej a východnej Európy. Nemecko spolu s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, dvoma víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny, patrilo politickou váhou a hospodárskou výkonnosťou medzi vedúce krajiny Európskej únie (EU). Jeho pozícia sa ešte relatívne posilnila nešťastným vystúpením Spojeného kráľovstva z EU. Čo sa týka vojenského rozvoja, po celý čas bolo Nemecko dosť zdržanlivé a v prípadných vojenských angažmán opatrné. Bolo to pochopiteľné a to sa od neho aj čakalo (byť "dolu").
Nesúlad medzi hospodárskou a vojenskou silou môže dlhodobo robiť problémy. Ak ide o jednu z vedúcich mocností EU, ovplyvňuje dokonca charakter celého spolku (to, že sa EU hrdí tzv. jemnou silou, je viac menej z núdze cnosť). Ak nemohlo byť Nemecko silné vojensky, o to viac sa snažilo byť silné hospodársky. V časoch mieru je to väčšinou dokonca dôležitejšie. Nezamýšľaným dôsledkom bolo, že Nemecko robilo hospodársku politiku s nedostatočným ohľadom na bezpečnostné aspekty. Koniec koncov, z nesenia zodpovednosti za vojenskú bezpečnosť Európy bolo de facto vylúčené. Týmto sa nenaznačuje, že by sa Nemecko správalo nejako výnimočne nezodpovedne, i keď uzatváranie krížom krážom hospodárskych väzieb, vedúcich až k fatálnej jednostrannej závislosti od toho, koho treba držať mimo, sa len ťažko dá považovať za prejav strategickej zodpovednosti za Európu.
Lenže kto po odchode Spojeného kráľovstva zostal v EU z veľkých krajín okrem Francúzska? Taliansko (počas vojny bývalý Hitlerov spojenec) a Španielsko (počas vojny síce neutrálna, ale tiež fašistická krajina). No a potom je už na rade Poľsko, síce menšie, voči Nemecku zhruba polovičné, ale nespochybniteľne vo vojne protifašistické (útokom na kohože začal Hitler vojnu?). V tejto logike bude musieť Poľsko - či chceme či nechceme - zohrávať významnejšiu rolu v bezpečnostnej zodpovednosti Európy. Poľsko naozaj zvyšuje výdavky na zbrojenie. Výrazne sa angažuje v prospech Ukrajiny, porovnateľne veľkej krajiny, snažiacej sa o európsku integráciu. Taká pomoc sa nezabúda. Budúci tandem Poľska a Ukrajiny by mal veľkosť porovnateľnú s Nemeckom. Hospodársku silu výrazne menšiu, vojenskú naopak výrazne väčšiu (ukrajinská armáda bude zjavne najskúsenejšia a zrejme aj najsilnejšia európska armáda).
Už toto by bolo výrazným prekreslením európskej integračnej a bezpečnostnej architektúry. Pri strategických úvahách je ďalšou veľkou krajinou, s ktorou sa bude treba korektne vysporiadať, Turecko. Je členom NATO a chcelo vstúpiť do EU. V Európe integrované Turecko by mohlo byť jej významným posilnením vo vzťahu k Rusku. Dnes Turecku nič nebráni vcelku logicky hrať na obe strany.
V takejto rozšírenej európskej architektúre by možno posilnenie vojenskej sily a vodcovskej roly Nemecka v Európe nemuselo byť príliš riskantné. Takú Európu však dnes ani v blízkej budúcnosti nemáme. Alebo nejaké iné usporiadanie, ktoré by nevydalo osud celej Európy príliš do rúk Nemecka, rozpútača posledných dvoch veľkých vojen v Európe.
Máme dilemu. Európa potrebuje vystupovať vojensky silnejšie a mnohí sa logicky obracajú na Nemecko ako najväčšiu a hospodársky najsilnejšiu krajinu, aby sa viac vojensky angažovalo napríklad aktuálne v pomoci Ukrajine. Implicitne to môže znamenať zelenú pre vojenské posilnenie Nemecka. Kto to analyzoval a kto tak rozhodol? Kto by mal o tom rozhodovať? Nemali by to, či už Nemecko netreba držať "dolu", vyhodnotiť tí, ktorí sa voľakedy kvôli tomu boli spolčili? Bude to bezpodmienečné alebo budú s tým spojené nejaké podmienky? Bude sa Nemecko posilňovať len v rámci budúcej európskej armády? Ak bude mať Nemecko vlastnú silnú armádu, koho politické záujmy bude kryť? Nemecké alebo európske?
To, že európske a nemecké záujmy nemusia byť totožné, vidíme dnes na miere nemeckého zapletenia sa s Ruskom. Volanie po zvýšení nemeckej vojenskej pomoci Ukrajine je tak trochu priznaním, že Nemecko v súčasnosti ani tú malú vojenskú silu, ktorú má, nepoužíva v európskom, ale skôr vo svojom záujme. Ak Nemecku pri zaplietaní sa s Ruskom (bezstarostné vystavenie sa energetickej závislosti) nevadilo Čečensko, Gruzínsko, Moldavsko a dnes Ukrajina, znamená to, že nemá vyvinuté dostatočné opravné inštinkty a mechanizmy (je férové jedným dychom poznamenať, že to isté maslo má na hlave celá Európa, ale zvažujeme teraz európske líderstvo Nemecka). Netreba strašiť hneď Ribentroppom a Molotovom, ale čo iné bol Severný Prúd ako dohoda o vydaní sa napospas Rusku výmenou za ekonomické výhody pre Nemecko?
Môžeme sa domnievať, že Nemecko si toto všetko uvedomuje a momentálne intenzívne prehodnocuje. Pozastavenie Severného Prúdu je krok, ktorý môže viesť od bezstarostného bezpečnostného pasažiera s telesným postihnutím ku plnohodnotnému strojvodcovi. Jeden krok nebude stačiť. I keď Zelenský nebude ten, kto bude o európskom líderskom mandáte pre Nemecko rozhodovať, dal jasne najavo, že od Nemecka treba očakávať viac než to, čo momentálne ponúka. Nemecké váhanie pri pomoci Ukrajine naznačuje, že v tomto okamihu nie je na zvýšenú tobôž vedúcu rolu v európskej bezpečnosti pripravené. Je na to pripravená Európa?
