Otca vlasti nemožno súdiť – povedal bývalý premiér Čarnogurský v narážke na bývalého premiéra Mečiara. Intuitívne sa dá rozumieť, čo tým asi chcel Čarnogurský povedať, ale napriek tomu je to tvrdenie rozporné. Ak by slovo „súdiť“ malo byť myslené v zmysle vymáhanie zákona, tak právnik Čarnogurský predsa dobre vedel, že náš právny poriadok nepozná žiadnu takú výnimku. Zrejme to nemyslel v zmysle vedeckého bádania alebo individuálnych hodnotiacich úsudkov, lebo to bolo ešte horšie – prečo by nejaký politik nemal byť posudzovateľný a prípadne kritizovateľný? Žiadny politik nestojí za taký zásah do základných práv a slobôd. Vychádza to na akúsi šedú zónu, v ktorej orgány vymáhania zákona počúvajú politické pokyny alebo sami chápu, na koho sa zákony nevzťahujú. Lenže takú vlasť by sme nemali chcieť.
Nejasné je aj to, kto je „otec vlasti“? Opäť, formálne taký pojem náš právny poriadok nepozná. I keď nejaké náznaky sú. Vrátime sa k nim neskôr. Neformálne možno uznať, že bolo obdobie, v ktorom sa Mečiarovi pripisovali v značnej časti spoločnosti zásluhy, ktoré by sa dali s istou dávkou veľkorysosti označiť slovným vyjadrením, ktoré použil pán Čarnogurský. Fakticky išlo o to, že sa mu podarilo vyhrať ako vodcovi hnutia voľby v roku 1992 s programom, s ktorým v oblasti spoločenskej a ekonomickej transformácie nenašiel partnera na vytvorenie československej vlády. Naopak, v oblasti štátoprávneho usporiadania ponúkal nezvyčajnú pružnosť (zvoľte nás a my budeme na Slovensku vládnuť, nech sa dohodne akékoľvek štátoprávne usporiadanie – v ponuke mali päť možností). Neschopnosť zostaviť federálnu vládu s víťazom volieb v Česku bola základnou príčinou tzv. rozdelenia federálneho štátu. Vládu by zo strán s nezlučiteľnými programami nezostavilo ani referendum. Problémom bola ústavnoprávna konštrukcia (zjednodušene tzv. zákaz majorizácie), ktorá zabezpečovala akúsi rovnoprávnosť dvoch súčastí federácie, ktoré ale nie sú rovnako veľké. Išlo fakticky o akési slovenské obmedzené právo veta. Na zostavenie vlády (a jej ďalšie fungovanie) nestačila väčšina, získaná v celom štáte. Víťazi volieb v Česku a Slovensku sa preto dohodli, že Československo rozdelia a svoje programy budú každý realizovať vo svojom samostatnom štáte. To bolo pre každého z nich výrazne jednoduchšie. V prípade Slovenska vrátane verejne nepriznanej časti programu ovládnuť štát a a všetko, čo s tým súvisí. Skutočnosť v období Mečiarových vlád bola ešte horšia. Štátne orgány sú podozrivé z účasti na zavlečení občana do cudziny a v tejto súvislosti došlo dokonca k vražde nevinného občana. Toto sa len ťažko dá považovať za vládu niekoho, kto by si zaslúžil označenie otca vlasti. Nezostala ani jedna ním vyslovená veta, ktorá by stála za zopakovanie. Tie, ktoré si najčastejšie pripomíname, ho skôr usvedčujú: Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. Ale ani zásluha o vznik Slovenskej republiky nie je taká veľká, ako to pociťovali mnohí súčasníci.
Už z vyššie uvedeného vyplýva, že hlavný štátotvorný výkon roku 1992 tkvie v tom, že sa Slovenská republika (existujúca od roku 1969 s obmedzenou suverenitou) v dohode s Českou republikou rozhodli prevziať kompetencie, ktoré vykonávala dovtedy Československá republika. Obe republiky tým získali úplnú suverenitu. (Iste, v oblasti praktickej realizácie bolo tiež treba vytvoriť chýbajúce štátne inštitúcie, zaviesť vlastnú menu, armádu, diplomatickú službu atď.)
Slovenská republika vznikla ústavným zákonom č. 143/1968 o československej federácii 1. januára 1969 pod názvom Slovenská socialistická republika a s obmedzenou suverenitou, keď isté kompetencie odovzdala Československej socialistickej republike (ČSSR). Vtedy sa zákonom určili všetky podstatné atribúty slovenského štátu: parlamentná republika, štátne hranice, hlavné mesto. Odvtedy malo Slovensko vlastnú vládu a parlament.
Toľko viac menej fakty. Politické pozadie je viac menej tristné. Vznik Slovenskej republiky federalizáciou Československa v roku 1968 nie je určite zásluhou jedného človeka. Avšak ak by sme mali jedného menovať, bol by ním bezo sporu Gustáv Husák. Ak by sme mali pomenovať politickú silu, tak to bola komunistická strana. Iste, vtedy to ani nikto iný byť nemohol. Tieto skutočnosti však zrejme ovplyvnili charakter Slovenskej republiky a možno viac, než si chceme priznať. Na druhej strane, tieto skutočnosti sa dnes veľmi nezdôrazňujú. Napríklad oficiálna stránka slovenskej vlády uvádza vlády len od roku 1989, na rozdiel od českej, ktorá uvádza české vlády od roku 1969 a dokonca aj všetky československé vlády od roku 1918.
Na rozdiel od Husáka sú viacerí politici, ktorí sa zaslúžili o osamostatnenie Slovenskej republiky v roku 1993, ešte medzi živými. Možno však viac ako tento fakt prispieva k zdôrazňovaniu roku 1993 to, že to zažila väčšina z nás a najmä, že to boli už slobodné časy a nie komunistická totalita. Napriek tomu je to z dažďa pod odkvap. Osamostatnenie existujúcej republiky, akokoľvek adorované ako vznik či založenie štátu, je dodnes kontaminované nehodným zámerom urvať si, čo sa dá bez toho, aby bol niekto, kto môže dať po prstoch. Bohužiaľ, i keď bol Husák ako politik iný formát ako Mečiar, ani jeden si nezaslúži pozitívne hodnotenie s ohľadom na to, akú republiku založili a ako ju viedli. Na Mečiara si pamätá viac ľudí a viac ľudí zažilo, čo za zlo sa páchalo v období jeho vlády.
Husák bol slovenský komunistický politik. Zohral významnú úlohu v SNP v roku 1944. Po vojne po voľbách v roku 1946, ktoré síce na Slovensku vyhrala Demokratická strana, ale celoštátne komunisti, sa stal predsedom zboru povereníkov. Keď vo februári 1948 podali nekomunistickí ministri v Prahe demisiu (a následne boli nahradení komunistickými, čím došlo k totálnemu prevzatiu moci komunistami v Československu), vylúčil Husák povereníkov za Demokratickú stranu zo zboru bez toho, aby boli podali demisiu tak, že im to jednoducho oznámil. Husák tak fakticky zaviedol totalitu na Slovensku.
Husáka jeho vlastní súdruhovia obvinili o pár rokov neskôr z tzv. buržoázneho nacionalizmu a nespravodlivo ho odsúdili. Odpor, ktorý kládol pri výsluchoch, ho pravdepodobne zachránil pre šibenicou. Niekoľko rokov si odsedel vo väzení. Po prepustení sa veľmi usiloval o svoju nielen občiansku, ale aj politickú rehabilitáciu. Samozrejme, v rámci vládnucej komunistickej strany. Dalo sa to chápať aj ako snaha o zmeny a tak získal Husák v šesťdesiatych rokoch aj mierne proreformnú povesť. To zrejme prispelo k tomu, že sa v roku 1968 podpredsedom československej vlády. Jeho zodpovednosťou bola príprava federalizácie štátu. Zatiaľ čo federalizáciu sa podarilo uskutočniť s významným Husákovým pričinením, demokratizácia narazila na sovietsku okupáciu. Za demokraciu, dokonca ani za vlastný nimi ovládaný štát vládnuci komunisti nebojovali. Naopak, utekali do Moskvy rokovať o podmienkach, za ktorých by mohli zostať pri moci. Najlepšie sa zorientoval Husák, ktorý prvý pochopil, že okupanti potrebujú takého človeka, ktorý bude robiť špinavú prácu za nich. Prevrátil kabát a oni to pochopili. Politický komentátor rakúskej televízie Hugo Portisch, sám rodák z Bratislavy, ho označil vtedy v komentári za chladnokrvného advokáta z Bratislavy.
Husák sa stal v roku 1969 vodcom vládnucej komunistickej strany a nesie najväčšiu zodpovednosť za útlak občanov, vrátane dokonca členov vlastnej strany, ktorý nastal. Bol zodpovedný za tzv. normalizáciu, ktorá nútila 14 miliónov občanov považovať za normálne to, čo ešte v roku 1968 (vrátane neho) odmietali. Ľudia museli prehlásiť, že okupácia nebola okupácia, i keď všetci vedeli, ako to bolo, výmenou za to, že vláda im dala relatívny pokoj. Toto zlomenie chrbtice celého národa (až na nezanedbateľné výnimky) vlastným vodcom je jeho najväčším hriechom. Robil to, aby ho okupanti nechali vládnuť. Od roku 1975 bol aj prezidentom republiky – mimochodom jediným Slovákom na tomto poste. Politický predstaviteľ, ktorý zlomí chrbticu vlastnému národu, je sotva vhodným kandidátom na otca vlasti. Politický predstaviteľ národa, ktorý vykonáva vôľu cudzej mocnosti, je vinný, pričom vlastizrada nie je to najvážnejšie podozrenie. Je vinný zlomením slobodného ducha. Je vinný jedom, ktorý podal celej generácii. Bolo želateľné správať sa pragmaticky aj ak to má znamenať podrobenie sa cudzej moci a popretie vlastných zásad. Medzi jeho najznámejšie citáty patria vety: Ja stojím a padám so súdruhom Dubčekom (neplatilo už o pol roka). Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické (neplatilo na neho samotného, ktorý predsa oportunisticky prevrátil kabát, u iných znamenalo zničenú kariéru alebo aj väzenie).
Zákernosť jeho postupu bola v tom, že po tom, ako Slováci prijali poníženie a znásilnenie vlastného svedomia, Husákova federácia im naozaj otvorila nové možnosti. Bolo treba nielen ministrov, ale aj námestníkov atď. Ministerského úradníka už bolo možné robiť v Bratislave. Naopak, v Prahe vznikli pozície tzv. Slovákov, keď na federálnych úradoch museli byť aj Slováci. Netreba snáď zdôrazňovať, že obsadzovanie pozícií mala v rukách komunistická strana. Netreba pochybovať, že v Česku veľmi nepopulárnemu Husákovi sa veľmi hodilo mať v očiach aspoň časti obyvateľov – Slovákov zásluhu, že pre nich – pre Slovensko niečo zásadné dosiahol. Treba mu dokonca priznať aj ďalšiu zásluhu, keď z pozície československého prezidenta zatlačil na vyrokovanie (s Vatikánom) vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie pre Slovensko, ktoré do roku 1977 „podliehalo“ ostrihomskému arcibiskupstvu.
Husák sledoval svoje ciele. Na ich dosiahnutie zvolil cestu, ktorá zahŕňala úsilie o zlepšenie postavenia Slovenska v Československu. To sa mu podarilo, dokonca do takej miery, že vznikol štátny útvar a mal v rámci možností tie najlepšie možné hranice (na rozdiel od vojnovej Slovenskej republiky). Napriek tomu myšlienka, že by sa mal považovať za otca vlasti, asi väčšinu ľudí ani nenapadla. Formálne by bolo bývalo zvláštne považovať najvyššieho predstaviteľa federatívneho štátu za otca jednej jeho súčasti. Neformálne, Husák tými dvadsiatimi rokmi svojej vlády Slovensku v konečnom dôsledku veľmi ublížil.
Ak sme pre hľadaní dôstojného otca vlasti v prípade Slovenska zatiaľ neúspešní, v prípade Československa je situácia iná. Tí starší z nás si ešte možno pamätajú svojich rodičov spomínať na „tatíčka“ Masaryka. Prvého prezidenta Československej republiky, jedného z jej zakladateľov, naozaj považovali za otca vlasti. Masaryk bol profesor, filozof, politik. Postavil sa proti antisemitizmu a vybojoval boj, ktorý si ľudia pamätali. Postavil víziu akéhosi novotvaru – Československa, o ktorom nikto nič nevedel a nakoniec sa mu predsa len podarilo ju uskutočniť. To si vyžadovalo politika, schopného presadzovať ciele na medzinárodnej scéne. Z jeho výrokov si pamätáme aspoň jeden: Nebáť sa a nekradnúť. Popri neformálnom uznaní od vlastných spoluobčanov sa Masarykovi dostalo aj formálneho uznania zásluh. V roku 1930 prijalo Národné zhromaždenie veľmi stručný zákon č. 22/1930, ktorý deklaruje: T. G. Masaryk sa zaslúžil o štát.
Masaryk sa zaslúžil o iný - československý štát a preto pochopiteľne vo vzťahu ku Slovensku neprichádza do úvahy ako otec vlasti. Maximálne ako jej starý otec. Podobne je na tom aj M. R. Štefánik, ktorý sa podľa československého zákona č. 117/1990 zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Neskôr slovenský zákon č. 402/2000 deklaruje, že Štefánik sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu.
Keď už spomíname zákonmi deklarované zásluhy, kvôli úplnosti spomeňme aj slovenský zákon č. 531/2007 o zásluhách A. Hlinku, ktorý deklaruje, že sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku. Tu už silnie pocit, že zákon sa použil na dodanie sily tvrdeniu, ktoré až tak silno zdieľané nie je.
Ešte ďalej zašiel slovenský zákonodarca v zákone č. 432/2008 s deklaráciou, že A. Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva. Dubček bol vodca komunistickej strany - zločineckej organizácie, ktorá demokraciu popierala. V roku 1968 podpísal tzv. moskovský protokol, ktorý legitimizoval sovietsku okupáciu, t.j. neslobodu národa. Ako predseda parlamentu podpísal v roku 1969 zákonný predpis, ktorý umožnil brutálne potláčanie ľudských práv. Je pravda, že v roku 1968 bol Dubček v Československu mimoriadne populárny. Ako komunistický politik – aparátčik šokoval svojou bezprostrednosťou a skromným vystupovaním v kontakte s obyčajnými občanmi, čo ľudia 20 rokov od komunistických pohlavárov nezažili. Nebol dobrý rečník a ťažko nájsť vetu, ktorej zapamätanie by stálo za to. Do pamäti ľudí sa nezmazateľne vryl obrázok jeho skoku z veže na verejnom kúpalisku. Vodca krajiny na kúpalisku s obyčajnými občanmi bolo niečo ako blesk z jasného neba. Ľudia uverili, že na predstave o socializme s ľudskou tvárou, čo bol pojem, ktorý Dubček nevymyslel, ale ako najvýznamnejší politik si ho osvojil a presadzoval, niečo môže byť. Nebolo a Československo na túto ilúziu kruto doplatilo. Ale nikto po Dubčekovi vrátane veľkého reformátora Gorbačova už nič lepšie ako nejakú variantu socializmu s ľudskou tvárou nevymyslel. A zlyhal, samozrejme. Ale aby sme sa vrátili k téme, Dubček by aj tak nemohol byť otcom vlasti, keďže si osamostatnenie Slovenska neželal.
Ďalším politikom, ktorý si už z titulu svojej funkcie československého prezidenta osamostatnenie Slovenska nemohol želať, bol Václav Havel. Napriek tomu to bol niekto, kto by sa za otca vlasti veľmi hodil. Mal zaujímavý životný príbeh, v ktorom dominuje odpor proti komunistickej totalite. Za svojím presvedčením si stál aj za cenu prenasledovania a dokonca väzenia. O veciach premýšľal a vedel o nich zaujímavo písať. Viaceré jeho myšlienky sú hodné citovania. Jedna zľudovela: Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.
Podľa českého zákona č. 94/2012 sa Václav Havel zaslúžil o slobodu a demokraciu. Veľmi výstižne ho charakterizujú v dôvodovej správe. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti v českých dejinách, mimoriadnou mierou sa zasadil o pád komunistického režimu a o obnovenie slobody a demokracie a dosiahol oprávnené uznanie aj v zahraničí, vďaka čomu napomohol k opätovnému zapojeniu Českej republiky do rodiny európskych a svetových demokracií. Jeho zásluhy sú nepopierateľné a mimoriadne a svojím významom prekračujú hranice štátu.
Nuž, neviem, o koľkých z občanov Slovenska by sa dalo napísať niečo porovnateľné. Vyššie sme prebrali niektorých adeptov, ktorí sa nejakým spôsobom zaslúžili o Slovenskú republiku. Aha, jedného sme dosiaľ nespomenuli. Súvisí to s tým, že pred dnešnou republikou bol ešte jeden pokus o samostatnú Slovenskú republiku. Išlo o tzv. vojnový slovenský štát, pravda s inými hranicami a výrazne menšou rozlohou. Tí, ktorí ho založili, ho považovali za vyvrcholenie slovenskej snahy o spravovanie svojich vecí. Z iného pohľadu to bol výsledok cynickej Hitlerovej hry. Hitler si pozval Jozefa Tisa, bývalého predsedu autonómnej slovenskej vlády, a dal mu vybrať: buď Slováci vyhlásia samostatný štát pod ochranou Nemecka alebo sa bude prizerať, ako Maďarsko Slovensko vojensky napadne. Tiso výzvu prijal a zariadil vyhlásenie samostatnosti. Pre Tisa existovali ciele (minimálne jeden: štátna samostatnosť), ktoré odobrovali spolčenie sa s fašistami. Lenže to si postupne vyžadovalo ústupky, prispôsobovanie a vyvolalo to aj vlastné zavrhnutiahodné iniciatívy na slovenskej strane, ktorým Tiso nebol pripravený, schopný, ochotný čeliť. Naopak, ešte aj podporil, ako v známom holíčskom prejave, ale nielen vtedy, tie najodpornejšie zámery vládnej politiky proti vlastným občanom (protižidovské opatrenia). Veta: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu! naozaj nie je hodná otca vlasti (ani katolíckeho kňaza, ani kresťana, ani človeka).
Tiso, Husák a Mečiar každý nejakým spôsobom niesol zodpovednosť a robil rozhodnutia, ktoré podstatne prispeli k dovŕšeniu budovania slovenskej štátnosti. Bez ohľadu na to, či ich označíme za otcov vlasti alebo ich naopak neuznáme hodnými takého označenia, zdá sa, že ich vtedajšie konanie svojím príkladom dodnes výrazne ovplyvňuje súčasné správanie časti občanov Slovenska. (Určite nie som kompetentný na sociologické štúdie, či a ako je to pravda, uvádzam len možné námety.) Malý nemá šancu a musí sa podrobiť veľkému. Za pravdu sa neoplatí biť. Akýkoľvek kompromis je prijateľný, ak ide o našu vec. Cudzie nechceme, svoje si nedáme.
Zdôraznime, že nielen „otcovia vlasti“ dlhodobo formujú hodnotovú stupnicu a vzorce správania občanov nejakej krajiny. Ak sme my, občania Slovenska, nemali šťastie na tých, ktorí budovali slovenskú štátnosť, tak to neznamená, že sme „stratení“. Česi si spomínajú aj na Jana Husa, ktorý za pravdu zomrel upálením. Na Jana Palacha, ktorý sa sám upálil na protest proti obmedzovaniu slobôd. A Slováci majú tiež vo svojej minulosti mučeníkov, ktorí bojovali za slobodu alebo hrdinov, ktorí uprednostnili pravdu pred prospechom.
Keď sa už veci tak vyvinuli, asi netreba hľadať jednu osobu - „otca vlasti“. Zjednodušene hľadáme jednu vetu, ktorá by nás motivovala, možno aj spájala a vedeli sme, že je to myšlienka, kvôli ktorej sa oddá mať štát, zveľaďovať ho, brániť ho, slovom žiť v ňom. Vzopnutie občanov Slovenska po nešťastnej vražde v roku 2018 nevyprodukovalo síce celú vetu, ale aspoň jeden prívlastok: slušné (Slovensko). Z následnej diskusie sa vynoril ďalší prívlastok: spravodlivé. Hľadajme ďalej.
