Chceme mier! Aký? To je predsa jasné: čo najskorší. Čiže hocijaký, len nech sa prestane bojovať čo najskôr? Z jednej strany je to úplne pochopiteľné. Každý deň, každú hodinu predsa zomierajú ľudia, nevinní ľudia. Je ťažké v hlave a v srdci prelomiť tento zdanlivo nepriestrelný argument. Lenže zastaviť boj proti agresii bez ohľadu na podmienky skončenia bojov spravidla znamená podvoliť sa agresorovi. Pre toho, komu to nevadí, je to rozumná stratégia. Avšak prečo potom napadnutí vôbec začali bojovať? Prečo sa začali brániť? Napríklad preto, že život pod vládou okupanta nie je plnohodnotný život. Najmä takého okupanta ako je Rusko a po takých vyhrážkach, aké vyslovil ruský vodca. Ukrajinskí ľudia si cenia slobodu a pochopili, že akýkoľvek režim by okupant nastolil, neboli by slobodní.
Ukrajinskí vodcovia neusilujú o zastavenie bojov za každú cenu, t.j. s prijatím ľubovoľných ruských podmienok. Pochopiteľne, že sa snažia o mier, ale nie o hocijaký, ale za podmienok, ktoré sú diplomatickým výsledkom toho, čo je reálne možné dosiahnuť na bojovom poli a čo ešte ich ľudia ustoja a unesú. Hypoteticky toto môže, hoci nemusí zahŕňať trvalé alebo aspoň dočasné územné ústupky (Krym je náš, hoci je tam teraz pánom niekto iný: fikcia Nemeckej demokratickej republiky trvala štyri desaťročia, aby sa napokon územie vrátilo zjednotenému Nemecku.) alebo záväzok tzv. neutrality alebo množstvo ďalších vecí. Tzv. Západ Ukrajinu podporuje okrem morálnej a materiálnej podpory aj politicky. Zdá sa, že Západ nechce rozhodovať o Ukrajine bez Ukrajiny a prenecháva rokovanie s agresorom na Ukrajinu samotnú. Zdá sa, ako keby našou pozíciou bolo: čo je dobré pre Ukrajinu, je dobré aj pre nás. Ale je to naozaj dobrá pozícia?
Spomíname si, ako Nemecko v roku 1938 požadovalo od Československa odovzdanie veľkej časti územia ("Sudety") a ako nám vtedy Západ "odporúčal", aby sme to urobili. Keď sme to nechceli urobiť a dokonca mobilizovali, dohodli sa s Nemeckom, že si to môže vziať výmenou za prísľub, že Nemecko už viac nebude nič chcieť.
V čom je dnes situácia iná? Západ nehovorí (nahlas) Ukrajine, aby prijala územné straty. Západ dokonca hovorí, že nebude s Ruskom rokovať a bude rešpektovať, čo si dohodne Ukrajina. Lenže je to voči roku 1938 rozdiel podstatný alebo len kozmetický?
Akýkoľvek územný kompromis, ku ktorému by bola Ukrajina donútená, je definitívnym prelomením princípu nemeniteľnosti hraníc, ako vznikli v Európe po druhej svetovej vojne. Toto chceme Rusku tolerovať? Ak nie, odmietnutie nechávame na Ukrajinu zatlačenú do kúta? Navyše, čokoľvek by sa vyrokovalo výmenou za takéto územné zisky Ruska, je vo hviezdach. Rusko je darebácky štát, ktorý si nectí medzinárodné dohody (Budapeštiansky protokol atď.) a skoro iste v budúcnosti pri prvej príležitosti nedodrží to, k čomu sa zaviaže. Nevraviac o tom, že podmienky by sme mali diktovať Rusku my, nie do kúta zatlačená Ukrajina.
Prečo? Lebo Rusko síce teraz napadlo Ukrajinu, ale ohrozuje nás – Západ. Malo nás to napadnúť po Čečensku, Gruzínsku, Moldavsku, Donbase a Kryme. Alebo stačilo len poriadne počúvať, čo hovorili. Všetky krajiny medzi Ruskom a Nemeckom majú vraj patriť Rusku. Znelo to možno neskutočne, ani hrozba napadnutia Ukrajiny sa nezdala skutočná. Teraz je definitívne jasné, že za svoje imperiálne ciele sú schopní viesť skutočnú vojnu. Vojnu brutálnu, neštítiac sa vojnových zločinov. Nahovárajú si, že majú akési výnimočné poslanie, ktoré z nich robí čosi viac. Nami, Ukrajincami, Slovákmi, Západom pohŕdajú. Máme naozaj problém.
Ideálne by sme chceli na východ od nás mierumilovného, priateľského suseda. Ak by toto chcel Západ dosiahnuť, musel by pôsobiť na strane Ukrajiny dostatočne silne na to, aby Rusko bolo prinútené pristúpiť na mier vrátane napr. deputinizácie a denacifikácie, ale aj možno čiastočnej demilitarizácie. Dnes sa to zdá úplne nereálne. História povie, či teraz naopak nebol ten posledný okamih, keď sa o to ešte dalo reálne pokúsiť.
Inak nám zostávajú už len horšie možnosti. Západ nebude mať na východnej hranici priateľského mierumilovného suseda. Budeme mať nespokojného vojny chtivého suseda, ktorý je nevypočítateľný. Opovrhuje dokonca aj vlastnými občanmi. Pokiaľ to Západ zhodnotí len povrchne, napadne ho ako históriou overené riešenie studená vojna. Zapíšeme si do bezpečnostných doktrín, že Rusko je nepriateľ. Zvýšime vojenské výdavky nie o niečo, ale niekoľkonásobne. Namiesto rastu životnej úrovne na Západe budeme musieť zbrojiť. Roky, desaťročia.
Ešte stále však bude rozdiel, kde bude hranica novej studenej vojny. Ak teraz Západ nepomôže Ukrajine dostatočne, aby si udržala územnú celistvosť, tak hrozí, že čoskoro budeme mať ruského vojaka v Užhorode. Pobaltské štáty majú jasno v tom, čo by obdobná situácia znamenala pre nich: vojenský útok napr. pod zámienkou „pomoci“ ruskyhovoriacim menšinám podobne ako na Ukrajine. Nádejanie sa, že uhráme „len“ studenú vojnu, je preto možno naivné.
Ruská vojna proti Ukrajine sa nakoniec skončí nejakou dohodou. Podmienky by nemala by určovať či prijímať len Ukrajina, ktorá je pod vojenským tlakom a môže mať pochopiteľne vlastné záchranné záujmy. Západ by si mal veľmi rázne dohliadnuť, aby podmienky, s ktorými vyviazne porušiteľ princípu neporušiteľnosti hraníc v Európe, neboli preňho odmenou a pre ďalších pozvánkou. Toto by malo spoluurčovať mieru pomoci - akejkoľvek pomoci - Ukrajine. Ak dnes vieme, že nech by sa Rusko vo vzťahu k Ukrajine zaviazalo k čomukoľvek, do budúcnosti to nič neznamená resp. to stále znamená možnosť, že až doplní sily, ju napadne opäť, tak by napr. členstvo Ukrajiny v obrannej aliancii malo byť na stole. Mimochodom, formálne nieto rozdielu voči Fínsku alebo Švédsku.
História aj doterajšie konanie Ruska nás tlačia do dilemy medzi hanbou a vojnou. Rozdiel je v tom, že dohodu s Hitlerom urobili pred tým, než rozpútal vojnu a utŕžiac hanbu, mohli sa tváriť, že mu veria. Ale Putin už vojnu rozpútal a akýkoľvek mier podpíše, bude to len prímerie dovtedy, kým bude vo vojne pokračovať. Čokoľvek sa dohodne, majme na zreteli, že Rusko musí byť zničené. Nie doslova, ale ak je naším chápaním, že zničenie znamená, že zlo má byť porazené a Rusko to má dosiahnuť najmä vlastným úsilím, tak je to cesta síce dlhšia, ale v konečnom dôsledku možno účinnejšia. My im v deputinizácii, denacifikácii atď. budeme držať palce.
