Mier v Európe po druhej svetovej vojne je výsledkom rovnováhy, ktorá sa vytvorila medzi Ruskom (vtedy Sovietskym zväzom) a jeho sférou vplyvu a tzv. slobodným svetom, tvoreným USA a európskymi demokraciami. Členstvo v sovietskej sfére vplyvu bolo nedobrovoľné. Rozhodovala o tom ruská čižma. Príslušnosť do slobodného sveta (vrátane jeho štruktúr ako sú EU alebo NATO) je dobrovoľné rozhodnutie tej-ktorej krajiny. Napriek tomu sme boli príliš slušní alebo naivní a prijali sovietsku interpretáciu o dvoch sférach vplyvu, ako keby to boli ekvivalentné pojmy. Pochopiteľne, Rusi tým potrebovali zakryť práve tú nedobrovoľnosť. Že oni, na rozdiel od Američanov, sú obyčajní okupanti a ich ideológia v skutočnosti vôbec nie je taká príťažlivá.
Mier v Európe nakoniec našiel svoje zmluvné ukotvenie v tzv. helsinských dohodách z roku 1975. Európske štáty vrátane Sovietskeho zväzu, USA a Kanady sa okrem iného zaviazali, že budú vzájomne rešpektovať (...) územnú celistvosť, slobodu a politickú nezávislosť. Nazdávajú sa, že ich hranice sa môžu meniť v súlade s medzinárodným právom mierovými prostriedkami a na základe dohody. Zúčastnené štáty sa v súlade s týmto princípom zdržia akéhokoľvek činu, ktorý predstavuje hrozbu silou alebo priame či nepriame použitie sily proti inému zúčastnenému štátu. Zúčastnené štáty považujú všetky svoje spoločné hranice ako aj hranice všetkých štátov v Európe za neporušiteľné, a preto sa v súčasnosti aj v budúcnosti zdržia akéhokoľvek narušovania týchto hraníc. V súlade s tým sa tiež zdržia akýchkoľvek požiadaviek alebo krokov so zámerom obsadiť alebo uchvátiť časť alebo celé územie ktoréhokoľvek zúčastneného štátu. Atď.
Dohody z Helsínk boli projektom kodifikovania európskeho mieru na základe vzájomne uznávaných princípov. Problém večnej nespokojnosti niektorej zo strán minulých konfliktov so skutočnými alebo domnelými krivdami sa ošetril ráznym rezom: platia hranice, ktoré vznikli po najničivejšom konflikte histórie a len tieto sa budú rešpektovať. Mier je vyššia hodnota, kvôli ktorej musia nespokojní zabudnúť na svoje pocity krivdy.
Sovietsky zväz a následne Rusko sa k dodržaniu týchto princípov zaviazalo. Takže by ich malo ctiť bez ohľadu na to, že čisto formálne Ukrajina nebola (nemohla byť) v roku 1975 účastníkom helsinských dohôd. A bez ohľadu na to, že dohody nemali v sebe zabudované sankcie.
Máme tu teda Rusko, ktoré nerešpektuje územnú celistvosť susedného štátu, použilo voči nemu silu, narušilo jeho hranice a uchvátilo časť jeho územia. Toto je naše základné obvinenie Ruska. Nedodržiava dohody, ktoré prijalo. Čo s tým? (Iná, fundamentálnejšia otázka je, či ešte vôbec platia helsinské dohody? Ak nie, čo garantuje mier v Európe? Je základom historické zmierenie Francúzska a Nemecka? Ak je to tak, nie je to príkladom, že ak sa má dosiahnuť zmena v medzinárodných vzťahoch, musia sa zmeniť samotní účastníci? Dá sa vôbec niečo očakávať od dnešného Ruska predtým, než prejde zmenou podobne zásadnou, akou prešlo Nemecko? Môže k zmene Rusko donútiť aj niečo iné ako vojenská porážka?)
Rusko sa dopustilo ešte zákernejšej perfídnosti. V roku 1994 bolo jedným zo signatárov tzv. budapeštianskeho memoranda, na základe ktorého s Ukrajina vzdala jadrových zbraní (v prospech Ruska!). Rusko sa v ňom okrem iného zaviazalo rešpektovať ukrajinskú nezávislosť a suverenitu v medziach vtedy platných štátnych hraníc, zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti Ukrajine, zdržať sa použitia ekonomického nátlaku na Ukrajinu v snahe ovplyvniť jej politické smerovanie, zdržať sa použitia jadrových zbraní proti Ukrajine.
Ťažko si predstaviť ťažšiu ranu svetovému mierovému hnutiu za jadrové odzbrojenie, ako urobilo Rusko. Ktorý ďalší štát by sa po tejto lekcii odhodlal vzdať sa jadrových zbraní?
Rusko sa k všeličomu zaväzuje, ale neskôr to nedodrží. Má zmysel vôbec s ním uzatvárať nejakú dohodu? Najlepší prípad by bol, ak by sme vedeli dosiahnuť, aby Rusko zmenilo svoje správanie a dodržiavalo dohody. Akokoľvek sa zdá byť tento prípad dnes nepravdepodobný, nevylúčme ho úplne. Ale čo ak sa Rusko až tak nezmení? Bohužiaľ, história nás učí, že medzinárodné dohody sa dodržiavajú často len – zjednodušene povedané - dovtedy, kým je to v záujme zúčastnených strán. Potom sa už nimi necítia viazané. O dohodu s Ruskom sa treba pokúšať, ale berme to ako varovanie. Akákoľvek dohoda s Ruskom ohľadne Ukrajiny môže byť dočasná. A termín jej vypovedania (porušenia) nebudeme mať v rukách my.
Aká by to mala byť dohoda? Mier je viac ako prímerie. Na prímerí sa dohoduje napríklad niekto, kto nie je spokojný so súčasným stavom až do tej miery, že nie je ochotný ani len predstierať, že mu ide za súčasného stavu o trvalý mier. Toto môže byť legitímna pozícia Ukrajiny, pokiaľ ju budú okolnosti (nie my) tlačiť do dohody v situácii, keď časť jej územia bude pod ruskou kontrolou. Ale môže to byť aj pozícia Ruska, ak by sa nevzdalo úmyslu pohltiť celú Ukrajinu.
Tu si dovolíme vysloviť domnienku, že tzv. podpora pozície Ukrajiny vo vyjednávaní v tvare carte blanche – podporíme čokoľvek, na čo s Ruskom pristúpite – sa zdá byť dobre myslená, ale zásadne pomýlená. Nie Ukrajina, ale my (signatári helsinských dohôd, NATO, EU, krajiny slobodného sveta) by sme mali formulovať podmienky, za ktorých slobodný svet prestane podporovať ozbrojený odpor voči Rusku. To, že Rusko nesmie získať ani piaď ukrajinského územia ako výsledok akýchkoľvek urovnaní, je nutná podmienka. Svet by bol omnoho nebezpečnejší, ak by sme neuspeli v tejto podmienke a snažili sa pomáhať Putinovi zachovať si tvár. Príklad získania cudzieho územia štátom, ktorý má jadrové zbrane a vojensky napadne inú krajinu, je priamym návodom pre diktátorov, aby sa snažili získať jadrovú zbraň a ak ju majú, tak ňou vydierať, nebodaj ju aj použiť (Severná Kórea proti Južnej Kórey, Irán proti Izraelu atď.). Mimochodom, verejné vyhlásenie, že vojensky proti Rusku nezakročíme, lebo má jadrové zbrane, bolo z tohto pohľadu veľmi nešťastné.
Naším cieľom by malo byť mať na východ od nás (od východnej hranice NATO, EU) mierumilovného suseda, schopného dohodnúť sa s nami na dlhodobom mierovom susedstve. To by zahŕňalo rešpektovanie územnej celistvosti Ukrajiny v jej hraniciach pred inváziami. To by nám umožnilo – pri všetkej ostražitosti – nezvyšovať príliš výdavky na zbrojenie a využiť viac dostupných zdrojov na environmentálnu transformáciu a prípadne aj ekonomický rast.
Rusko môže podobne si želať mať mierumilovných susedov, vrátane Ukrajiny. S tým však nie je v rozpore ani členstvo v EU, ani členstvo v NATO. Rusko nesmie mať právo veta pri rozhodovaní Ukrajiny o vlastnej budúcnosti.
Ak Rusko sa nebude javiť ako mierumilovný sused, tak budeme bohužiaľ musieť viac míňať na obranu a akékoľvek dohody s ním považovať len za dočasné prímeria. Budeme musieť budovať a trvalo udržiavať dostatočnú silu, ktorá bude Rusko odstrašovať od úvah o napadnutí svojich (západných) susedov a ďalších krajín (napríklad nás). Avšak prvým krokom musí byť nedovoliť, aby si Rusko odnieslo akúkoľvek odmenu (časť ukrajinského územia) za to, že porušilo to, k čomu sa samo zaviazalo. Je to v našom záujme, lebo tým okrem iného zvyšujeme váhu a záväznosť akejkoľvek budúcej dohody o skončení vojny na Ukrajine.
