Sféry vplyvu jestvovali napríklad počas tzv. studenej vojny. Teda, po druhej svetovej vojne dal Sovietsky zväz najavo, že krajiny, do ktorých vstúpil pri boji s hitlerovským Nemeckom, ho budú musieť „poslúchať“. Pritom miera poslúchania, t.j. rešpektovania záujmov veľmoci, bola rozličná. Fínsko, ktoré sa dokonca Sovietskemu zväzu postavilo v roku 1939 na vojenský odpor ale nakoniec prišlo o časť územia, dosiahlo aspoň neutralitu. Vnútropoliticky to bola demokratická krajina, ale musela fungovať tak, aby si nepohnevala veľkého suseda. Krajiny ako Československo, kde červenoarmejcov, znásilňujúcich ženy a kradnúcich hodinky vítali ako osloboditeľov, nemali neutralitu ani ako alternatívu. Miestni komunisti tlačení Sovietskym zväzom prevzali moc a priviedli krajinu do jeho úplného područia. Krajina nemala vlastnú zahraničnú politiku (pokus prijať Marshallov plán zatrhol Stalin) a vstúpila do vojenskej aliancie, namierenej proti Západu. Nebola demokratická, naopak. Komunistické vlády z vlastnej vôle a dobrovoľne držali vlastnú krajinu v sovietskej sfére vplyvu („So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“). Dokonca ani počas tzv. obrodného procesu v roku 1968 nenapadlo československú vládu vystúpiť – chceli sme len mesiášsky vylepšiť socializmus a prisahali sme naň dokonca aj po ponižujúcej sovietskej okupácii. Z pohľadu Západu išlo teda o čisto vnútorný konflikt medzi dvoma komunistickými štátmi v rámci sovietskej sféry vplyvu. Nepochopiteľná, i keď dosť častá výčitka, že prezident Johnson nemal odísť na ranč, ale mal poslať amerických vojakov zomierať za komunistické Československo, ktoré sa samo nebránilo, o pomoc ani nepožiadalo, dokonca ani nenaznačilo, že by chcelo opustiť sovietsku sféru vplyvu (na rozdiel od Maďarska, ktorého predseda vlády Nagy v roku 1956 síce nežiadal pomoc, ale vyhlásil neutralitu a vystúpenie z Varšavskej zmluvy), svedčí v lepšom prípade o naivite alebo úplnej nevedomosti.
Na druhej strane tzv. Západ, i keď si bol vedomý zla komunistického režimu, neusiloval sa ho poraziť vojensky a prijal politiku tzv. zadržiavania. Cieľom bolo nedovoliť, aby ruská čižma vkročila ďalej smerom na západ (preto vznikla obranná aliancia NATO) ani aby sa ďalej šíril komunizmus.
Konvenčný pohľad na takýto stav bol, že svet je rozdelený na sféry vplyvu. Realisticky vzaté, sféry vplyvu sú do určitej miery užitočným pojmom. Ak je cieľom zabrániť (horúcej) vojne, vzájomné rešpektovanie sféry vplyvu znižuje riziko, že jedna strana nesprávne pochopí konanie druhej strany. Obe strany vyjadria svoje záujmy (ovládať svoju sféru vplyvu bez zasahovania druhej strany) a očakávajú, že druhá strana ich bude rešpektovať. Nerieši sa morálna oprávnenosť samotného vynútenia sféry vplyvu. Idealistickejší prístup by neignoroval ani to, aké hodnoty vyznáva (a vo svojej sfére vplyvu vynucuje) daná veľmoc, v tomto prípade Sovietsky zväz.
Sovietsky zväz si vynútil sféru vplyvu. Nemali by sme to však prijať (realisticky) ako niečo, na čo má nebodaj právo. Prečo by mal mať Sovietsky zväz akési právo na svoju sféru vplyvu? Zabudnime na legendu o šírení komunizmu. Stalin a vôbec sovietski vodcovia mali paranoidnú predstavu o imperialistickom ohrození a pás „spriatelených“ krajín mal predstavovať len ďalšiu úroveň obrany. Jednoducho neverili alebo nechceli veriť, že NATO je obranná aliancia. Na druhej strane, je predsa legitímne a dokonca želateľné zastaviť zlo, ktoré pácha Ríša zla. Nikto dnes nevyčíta Vietnamu, že vojensky napadol Kampučeu a zvrhol zverský komunistický režim. Ani komunistický režim v Sovietskom zväze nemal žiadne oprávnenie (tobôž nie založené na akýchkoľvek morálnych argumentoch) na ochranu tým, že si podrobí susediace národy za cenu uvrhnutia generácií ich občanov do života v neslobode. Jeho sféra vplyvu bola hlboko nemorálna. Jej skoršie rozbitie – ak už raz vznikla, čomu sa nedalo zabrániť – bolo síce veľmi želateľné, ale zrejme narážalo na jadrovú hrozbu.
Stalin a dnes Putin snívajú o sile imperiálneho Ruska. Aj ak by Západ Rusko neohrozoval, Rusko sa musí expandovať, aby dosiahlo veľkosť, ktorá mu zaručí v jeho očiach maximálny medzinárodný rešpekt bez ohľadu na čokoľvek iné: hospodársku slabosť, politickú nepríťažlivosť, technologickú zaostalosť či morálnu nelegitimitu. Dnešné Rusko si dobre pamätá, kto patril do sovietskej sféry vplyvu a tento fakt im uľahčí odôvodniť zamýšľanú expanziu. Bohužiaľ, v týchto krajinách, minimálne na Slovensku, sa nájde mnoho užitočných idiotov, ktorí konajú tak, ako keby si želali žiť v ruskej sfére vplyvu a Rusko vedome či nevedome podporujú.
Rešpektovanie sovietskej sféry vplyvu malo za následok život v neslobode všetkých národov, ktoré do nej spadli. Napríklad to, že bola cenzúra v tzv. socialistických krajinách je snáď jasné, ale možno by boli mnohí prekvapení mierou cenzúry a autocenzúry, ktorú museli vykonávať neutrálni Fíni. V socialistických krajinách ľudia, ktorí vyjadrili odlišný názor, často skončili vo väzení. Vládna propaganda premývala ľuďom mozgy. Moc si vyberala ľudí, ktorí sa ohli a pritakávali jej. To všetko bol mráz, ktorý prichádzal z Kremľa. Sledujúc správy z dnešného Ruska, je to tam dnes iné? V niečom lepšie? V niečom horšie?
Niektorí dnes uvažujú, že Ukrajina (a my s ňou) by mala pochopiť, že patrí do ruskej sféry vplyvu. To vraj prinesie mier. Lenže - po prvé - táto akože realistická koncepcia mlčky akceptuje nárok Ruska na sféru vplyvu. Avšak prečo by Ríša zla mala mať sféru vplyvu (ešte aj rešpektovanú Západom)? Snáď nie preto, že by sme jej chceli umožniť, aby šírila zlo? (I keď to by sa presne stalo.) Nádejame sa, že sa s ňou bude cítiť bezpečnejšie a nebude ďalej expandovať. Lenže – po druhé - v skutočnosti Rusko nemá problém s bezpečnosťou. (Možno má problém s paranojou, ale za to my nemôžeme.) Rusko chce expandovať. Povedali to a počuli sme ich. Aj to, že napríklad Slovensko by sa malo vrátiť do jeho sféry vplyvu. Dá sa predpokladať, že z ruského pohľadu mier nebude dovtedy, dokiaľ Rusko nedosiahne svoje expanzívne ciele. Teda ak sa ho Západu skôr nepodarí zastaviť. My musíme uvažovať, ako Rusko zastaviť, nie ulahodiť mu.
Predstava, že Rusko zastavíme, ak mu priznáme sféru vplyvu, zahŕňajúcu len Ukrajinu, je samozrejme naivná. Deklarovaná ruská predstava je rozsiahlejšia. Koniec koncov, Ukrajina by možno ani nepatrila do sféry vplyvu. Deklarovali, že Ukrajinu chcú zrušiť, pohltiť, zničiť. Bielorusko – prestaneme podporovať opozíciu, ktorej ukradli víťazstvo vo voľbách? Deklarovali záujem o ďalšie krajiny. Nepýtajme sa, komu hrozí sféra vplyvu. Hrozí nám. Volanie po ruskej sfére vplyvu tak v konečnom dôsledku môže znamenať odovzdanie časti alebo celého priestoru medzi Ruskom a Nemeckom Rusku. Z pohľadu obranyschopnosti Ruska by to bol vynikajúci stav. Opačne by to bolo z pohľadu Západu. Starší si spomínajú, možno nepresne, že podľa plánov sa ich tankový prápor pripravoval na boj v stredoeurópskom „válčišti“ a v prípade nasadenia mal byť do 24 hodín v Mníchove. Akákoľvek ruská expanzia smerom na západ bude znamenať významné zvýšenie nášho ohrozenia, resp. ohrozenia Západu. Bude znamenať katastrofu pre krajiny, ktoré sa dostanú do ruskej sféry vplyvu. Zažili sme to 40 rokov. Bude však skoro iste najprv znamenať vojnu pre každú krajinu, ktorú si Rusko rozhodne pripojiť – podobnú ako je dnes na Ukrajine. Aj všetky krajiny, ktoré sa dostali do sovietskej sféry vplyvu, sa tam predsa dostali v dôsledku vojny. Ony sa vlastne dostali pod sovietsku nadvládu a až následne sa na to natiahol koncept sféry vplyvu. Dnes je situácia iná. Rusko nás nemá pod nadvládou. Nemá ani Ukrajinu, len sa pokúša získať nadvládu. Namiesto ponúknutia Rusku (zatiaľ neexistujúcej) sféry vplyvu (zahŕňajúcej nejasný väčší počet krajín) by sme sa mali snažiť pomôcť Ukrajine a dosiahnuť, aby Rusko nezískalo nadvládu ani nad ňou.
Podhodiť Ukrajinu, krajinu, ktorá chce žiť slobodne v Európe a krváca za to aj za nás, Rusku ako obeť, aby sme my mohli žiť slobodne vedľa Ríše zla, by znamenalo veľkú chybu Západu. Hitler dal Západu – po tom, čo Západ utŕžil v Mníchove hanbu – šancu na reparát tým, že začal vojnu. Putin už vojnu na Ukrajine začal, ale pochopiteľne nechceme, aby ju rozšíril na Západ. Skúsme si preto neutŕžiť v Ukrajine hanbu, aby sme reparát ani nepotrebovali.
