Slovenský premiér vo vianočnom liste lídrom EU sformuloval – bohužiaľ nie za seba, ale z titulu svojej funkcie sa Slovenskú republiku, teda za nás všetkých – casus belli: (...) EÚ podľa neho (zrejme) neprijíma stanoviská s dôslednou znalosťou veci. Podpora Ukrajiny prebieha formou sebadeštruktívnych a EÚ mimoriadne poškodzujúcich gest. Komentátori pri hľadaní príčin jeho posledných krokov zväčša nachádzajú psychologizujúce súvislosti, spomínajú ťažkosť zvládnutia prežitého atentátu, pomstu atď. Obávam sa, že tieto úvahy sa môžu ukázať ako príliš zľahčujúce a teda optimistické. Premiér má plán a nie je to len pomsta.
List premiéra lídrom EÚ obsahuje všetko, čo bude potrebovať v kampani o vystúpení z EÚ. Od referenda o vystúpení z EÚ nás v skutočnosti delí jediná veta. Stačí, aby napríklad nejaká malá (!) skupinka poslancov – snehuliakov (ktorí to majú v ich programe) – podmienila ďalšiu podporu vlády vypísaním referenda o vystúpení z EÚ. Vystúpenie z EÚ tak vlastne ani nebude iniciatíva premiéra. Keďže jestvujú vážne pochybnosti o fungovaní EÚ, nevraviac už o prospešnosti členstva v nej (pozri list lídrom EÚ), najpoctivejšie je nechať rozhodnúť občanom. Referendum je predsa najvyššia forma demokracie. Premiér sa dokonca nemusí vyjadriť jasne. On bude rešpektovať vôľu občanov, nech sa vyjadria tak či tak. Špinavú robotu argumentácie proti EÚ zabezpečia fašisti a dezinformačná scéna.
Plán je vystúpenie Slovenska z NATO aj EÚ. Z NATO sme de facto vystúpili už vtedy, keď slovenský premiér (zhodou okolností ten istý, čo dnes) 21. októbra 2009 povedal generálnemu tajomníkovi NATO, že slovenská vláda nie je naklonená vysielaniu štandardných vojenských jednotiek, teda bojovníkov. Poslali sme tam (do Afganistanu) niekoľko desiatok strážcov, ktorí nesmeli bojovať. Slovensko jeho ústami povedalo, že keď iní (naši spojenci) potrebujú, my bojovať nepôjdeme. Iní na to síce nič verejne nepovedali, ale určite si pomysleli, že Slovensku, ak by pomoc potrebovalo, pomáhať netreba (článok 5 je na to dostatočne pružný). V NATO teda zostávame ako čierni pasažieri, dokonca ako drzí gauneri, ktorí ešte navyše nadávajú tým, ktorí ich napriek všetkému chránia. Z NATO netreba formálne vystupovať, dokonca slúži nechtiac ako zásterka pre nekalé nákupy.
S EÚ je to zložitejšie. Odtiaľ tečú za istých podmienok veľké peniaze. Na tie sme si navykli a minimálne v strednodobom horizonte by (žiadna) vláda sa nedokázala ufinancovať len z miestnych príjmov. Ak niekto otvorí možnosť vystúpenia z EÚ, musí hľadať náhradu za eurofondy. Premiér si možno posilňoval svoje ego, ako špekulujú niektoré komentáre, návštevami v Pekingu, Brazílii a Moskve, ale čo ak v skutočnosti sondoval možnosť nejakých BRICSfondov? Vystúpime z EÚ, stratíme eurofondy, bez ktorých nevieme ufinancovať náš rozpočet. Sme v strede Európy. Síce nás vylúčia zo Schengenu, ale hranica je zelená. Budete môcť operovať z nášho územia proti EÚ. My za to chceme BRICSfondy v rozsahu porovnateľnom s eurofondami aspoň na ďalších x rokov.
Nevieme, ako premiér v Pekingu, Brazílii a Moskve pochodil. Problém je, že referendum je na spadnutie a potom sa už veci vyvíjajú viac menej samospádom. Dokonca ani premiér nemusí mať vývoj úplne pod kontrolou. A prepytujem, čo opozícia?
Ak zúžime náš pohľad na tzv. opodem, tam vypísaním referenda o vystúpení z EÚ (slovexit) vyvstane dilema skoro až sofijská. Nabádať voličstvo, aby sa referenda nezúčastnilo, je vo svetle doterajších slovenských skúseností s referendami skoro bezpečnou stratégiou tých, ktorí chcú zabrániť platnému kladnému výsledku referenda. Zaplatí sa vtedy síce neplatným, ale impozantným víťazstvom tých, čo sú za vystúpenie: oni sa totiž referenda zúčastnia. Výsledok referenda napr. 48:3 je síce formálne neplatný, ale nedá sa opísať inak, ako že sa drvivá väčšina vyslovila za vystúpenie z EÚ.
Naproti tomu nabádať voličstvo, aby sa zúčastnili referenda a hlasovali proti vystúpeniu, je síce poctivé, ale nanajvýš riskantné. Totiž, na víťazstvo tých, čo sú proti vystúpeniu, treba jednoducho, aby tak hlasovalo viac, než tých, čo sú za vystúpenie. To znie férovo, pokiaľ zabudneme na to, ako voľby a proces k nim vedúci prebiehal. Bárs by išlo len o obyčajné klamstvá! Dezinformácie a polopravdy sú podlé. Máme za sebou skúsenosť s poslednou voľbou prezidenta - prečo by referendum malo prebiehať inak?
Poctivosť tak môže viesť ku koncu Slovenska ako samostatného štátu. Vystúpenie Slovenska z NATO zníži počet jeho spojencov z 31 na 0. Nerobme si totiž ilúzie, že by nám Čína alebo aj Rusko utekali v prípade regionálneho konfliktu na pomoc. Slovensko zostane obnažené, vystavené najrôznejším hrozbám. Vystúpenie z EÚ bude znamenať vystúpenie zo Schengenu, colnice, clá na naše výrobky, vyvážané do EÚ, dramatické obmedzenie pracovných a študijných možností našich občanov v krajinách EÚ atď.
Koniec koncov, Slovensko je druhogeneračný výhonok jedného pokusu o ošetrenie rozpadu jednej veľkej (Habsbuskej) ríše. Využijúc víziu amerického prezidenta Wilsona o najslobodnejšej príležitosti pre národy Rakúska – Uhorska na autonómny vývoj, sformuloval prof. Masaryk a ľudia okolo neho predstavu o československom národe, ktorý okrem Čechov, Slovákov zahŕňal aj Nemcov, Maďarov a Zakarpatských Ukrajincov. Okolnosti priali tomu, aby vznikol samostatný československý štát a to dokonca v hraniciach, ktoré nemajú iné ako vojenské vysvetlenie. Málokto, ako vôbec niekto, z vtedajších vodcov Československa si vtedy uvedomoval, že je to pôžička, ktorú bude treba splatiť, už len pre to, že československý národ je fikcia. Inými slovami, existencia Československa nie je vôbec samozrejmá alebo ak chcete, zaručená. Nakoniec sa Československo rozpadlo hneď dvakrát, ale už prvýkrát po roku 1938, keď odmietlo bojovať za svoju samostatnosť, bolo vlastne o konci rozhodnuté.
Pokiaľ Československo nedokázalo prežiť a tak preukázať opodstatnenosť svojej existencie, Slovensko je na tom logicky ešte horšie. Je to fliačik v strede Európy: vieme, ako sa bude správať v takej či onakej situácii? Ak nevieme, skôr či neskôr vyvstane otázka, či ho nenahradiť niečím, čo bude stabilnejšie a vypočítateľnejšie? Ruská anexia je paradoxne nie príliš reálna. Slovensko je poľský podbrušok a Poľsko si nemôže dovoliť, aby ho odtiaľ nepriateľ ohrozoval. To sa radšej dohodne na riešení s Maďarskom, ako ním hrozil Hitler. Zaiste, dnes majú ľudia práva vrátane občianskych: bolo by napr. nereálne, aby Slováci mohli plnohodnotne sa zúčastňovať volieb, lebo by nerozumeli jazyku. Ak by sa nebodaj zúčastnili, ich hlasy by mohli ovplyvniť výsledky volieb viac ako nevýznamne.
Možno bude EÚ nútená zvážiť zavedenie niečoho ako Generalgouvernement pre územie Slovenska. Bude to definitívne priznanie, že Slovensko nie je schopné sa samo spravovať. Pre územie Slovenska to bude ale paradoxne znamenať novú nádej. Zabráni to hrozbe vstupu cudzích mocností na územie EÚ. Zníži to úroveň korupcie. Zlepší to verejnú správu. Na druhej strane, posilní sa alebo skôr oslabi obraz EÚ vo svete?
V súčasnosti ide o všetko. Nie o veľa – napr. o záchranu demokracie. Už nejde o to, či si vieme demokraticky spravovať svoju krajinu. Vieme si vôbec spravovať svoju krajinu? Jasné, pre mnohých nedáva zmysel iné ako demokratické spravovanie vecí verejných. A tak to má byť. Lenže dnes sme v stave, keď ako výsledok demokratických procesov máme za vodcu osobu, ktorú mnohí označujú za vlastizradcu. O tom nech rozhodnú nezávislé súdy. Ale už len možnosť zvolenia takejto osoby do verejnej funkcie je frustrujúca. A to nie je len číra možnosť. To sa udialo. V slobodných a demokratických voľbách. Voliči tak rozhodli. Ako rozhodnú nabudúce?
Udialo sa ďaleko viac. Máme 79 poslancov, ktorí si osvojili program osobnej a skupinovej pomsty ako programu vlády. Títo poslanci sú v skutočnosti najväčším zlyhaním slovenskej demokracie. Ani jeden, ktorý by dokázal vzoprieť sa. Vláda, parlament,... jedna za druhým sú zlyhávajúce inštitúcie. Zlyhávajúce Slovensko. Myslime na to v našom rozhodovaní (či už v referende alebo vo voľbách).
