Voľby vyhrá Smer. Jeho predseda dostane od prezidentky poverenie pokúsiť sa navrhnúť vládu. Predseda Smeru začne rokovať s predsedom Hlasu, ktorý skončil druhý. Ponúkne: Hlas nominuje predsedu vlády. Predseda Smeru nebude členom vlády. Smer nominuje ministra zahraničia, vnútra a spravodlivosti. Hospodársky zaujímavé rezorty si podelia. Vzhľadom na to, Smer a Hlas nemajú spolu nadpolovičnú väčšinu, predseda Smeru zabezpečí ďalšiu podporu. SNS sa stane treťou vládnou stranou. Ak bude treba, vládu bude ticho podporovať Republika. Dostane za to podporu návrhov protirasových a protimenšinových zákonov. (Ak sa SNS nedostane do parlamentu, bude menšinová vláda s tichou podporou Republiky ako ústupok Hlasu, ktorý s fašistami do vlády ísť nechce.)
Predseda Hlasu samozrejme pochopí, že Smeru ide najmä o zabezpečenie beztrestnosti Smeru a jeho členov. Požiadavka na vystúpenie z NATO ani z EU od predsedu Smeru nezaznela. Je však jasné, že predseda vlády bude musieť žehliť excesy vládnych politikov a súčasne bude slúžiť ako fackovací panák všade, kam príde. Čo z toho uprednostniť je len drobná dilema oproti tomu, že takáto rola nie je kompatibilná s jeho predstavou o vlastnej politickej budúcnosti.
Predseda Hlasu sa pokúsi vyjednávať a požiada o zahraničie. Dúfa, že bude odmietnutý a na tom vyjednávanie skončí. Na jeho veľké prekvapenie dostane prisľúbené aj zahraničie. Predseda Hlasu pochopí, že predsedovi Smeru veľmi, veľmi ide o zabezpečenie beztrestnosti Smeru a jeho členov, ale najmä jeho samotného a kvôli tomu je ochotný hodiť cez palubu aj ambície spolustraníka, ktorého meno sa nevyslovuje. Ako bonus sľubuje predseda Smeru stabilitu vládnutia. Zákony budú prechádzať.
Má takúto ponuku prijať? Dá sa vôbec neprijať? Má aj iné možnosti?
Má, i keď odmietnuť predsedu Smeru nie je jednoduché. Lenže robiť mu tajtrlíka za to, že dostane funkciu premiéra v situácii, keď by sa premiérom mohol stať aj inak, predsa len odmietne.
Po tom, čo predseda Smeru bude musieť vrátiť prezidentke poverenie, dostane ho predseda Hlasu. Teraz je konečne predseda Hlasu v situácii, že je akože prinútený rokovať s tými, ktorí Hlasu ešte nedávno nevedeli prísť na meno. Lenže s nimi vo vláde má šancu stať sa premiérom s nárokom na štandardné medzinárodné uznanie. Nie žehličkou a fackovacím panákom.
Už prvé rokovania s lídrami, ktorí Hlasu ešte nedávno nevedeli prísť na meno, mu vyjavia inú dilemu. Má ísť do vlády s ľuďmi a stranami, ktorí často preukazujú neprijateľne nízku úroveň odbornej a/alebo politickej kompetentnosti. Niektoré strany vznikli len kvôli tomu, aby neprepadli hlasy, ale na vládnutie nie sú vonkoncom pripravené. Niektoré už nekompetentnosť vo vládnutí stihli preukázať. Akýkoľvek prísľub stability sa zdá byť iluzórny. Kvôli malicherným sporom mu môže padnúť vláda. To radšej stabilita so Smerom. Alebo?
Bolo by želateľné, ak už má predseda Hlasu zostaviť vládu, aby vládu mohol skladať len so stranami, ktoré preukazujú rozumnú politickú a odbornú kompetentnosť a chápu, že bezpečnosť Slovenska je najlepšie zaistená atlantickým spojenectvom a prosperita európskym spolkom.
