Nie vždy sa ciele, ktoré sa niekto snaží v spoločnosti dosiahnuť, podarí dosiahnuť v ideálnej, „čistej“ podobe. A nie vždy sa darí dosiahnuť ciele bez toho, aby sa museli robiť kompromisy vo výbere prostriedkov (cesty), vedúcich k naplneniu účelu (dosiahnutiu cieľa). Robiť kompromisy nie je samo osebe odsúdeniahodné. V politike to patrí medzi základné umenia (šikovnosti), bez ktorých by len máloktorý zákon bol prijatý. Na druhej strane, hľadanie kompromisov by malo mať isté hranice, aby prípadná špina kompromisov príliš nezakryla výsledný cieľ alebo aby rozsah kompromisov príliš nerozriedil pôvodný zámer. Pri stanovovaní hraníc pre kompromisy sa niekto riadi morálnym kompasom, niekto súborom rešpektovaných hodnôt , niekto množinou pravidiel, niekto teóriou o účele, ktorý svätí prostriedky a niekto len vlastným egom. Často sa presadzujú ako úspešné tzv. pragmatické riešenia (mimochodom, skúste nahradiť výskyt slova pragmatický slovom bezzásadový a možno budete prekvapení, ako často sa význam vety nezmení).
Jozef Tiso bol československým politikom, patriacim k tým predstaviteľom slovenskej politickej reprezentácie, ktorí sa usilovali o slovenskú autonómiu. Tú dosiahli v októbri 1938 – po Mníchove, čo určite nebola ideálna cesta k cieľu (autonómii), keďže bola príliš kontaminovaná externými faktormi (nemeckým tlakom na Československo). Uvážme tiež, že pre niektorých bola autonómia cieľom (s perspektívou fungovania vo väčšom spoločnom štáte s Čechmi), pre iných bola medzistupňom k dosiahnutiu úplnej samostatnosti. Pre ďalší vývoj bol naďalej určujúci externý faktor. Bol to paradoxne Tiso (v tom okamihu už 5 dní len bývalý predseda slovenskej autonómnej vlády), patriaci medzi autonomistami skôr k tým prvým, ktorý dostal 13. marca 1939 od Hitlera pozvánku do Berlína. Hitler mu dal zvoliť si medzi vyhlásením samostatnosti alebo vojnou s Maďarskom. V prvom prípade by sa Slovensko dostalo pod ochranu Nemeckej ríše (a Maďarsko by si jeho zabratie netrúflo). V druhom prípade by hrozilo to, čo sa stalo s ďalšou autonómnou časťou Československa – Podkarpatskou Rusou, ktorú naozaj o dva dni neskôr Maďarsko zabralo.
Tisova voľba nebola jednoduchá ani závideniahodná. Nechcem hodnotiť ani kritizovať ani špekulovať, čo keby. Voľba sa explicitne týkala cieľa: samostatnosť áno – nie. Implicitne sa týkala cesty: samostatnosť bola možná len pod nemeckou ochranou. Iste, dnes už vieme o charaktere vtedajšieho nemeckého režimu významne viac, než vedeli súčasníci na jar roku 1939. Vtedy sa nemecká ochrana nemusela javiť takou hroznou perspektívou. Nemecká ochrana znamenala nemecký vplyv. Vplyv však znamenal aj tvarovanie toho, ako vlastne slovenská samostatnosť vyzerá. Na druhej strane, nie všetko, čo bolo zlé, bolo čistým výsledkom importu. Vplyv znamenal aj potenciovanie a posilňovanie toho zlého, čo bolo v nás (napr. antisemitizmus). Zhrňme si: dosiahnutie cieľa, akokoľvek želateľného, použitím nehodných prostriedkov spravidla ovplyvní výsledný cieľ a v extréme ho až skompromituje. Tisova voľba nemeckej ochrany nebola bohužiaľ sprevádzaná dostatočným – ak vôbec nejakým – odhodlaním čeliť jej nevyhnutným dôsledkom. (Mohla a mala byť sprevádzaná: nie každý štát vtedy pod nemeckou ochranou alebo dokonca okupáciou postupoval s takou mierou submisívnosti a naopak vlastnej iniciatívy v zavádzaní zla).
Tisova voľba mala ešte jednu dimenziu. Bol kňaz. Samozrejme, kňazi boli na Slovensku v minulosti politicky činní – katolícki aj evanjelickí. On ako prvý vzal na seba výzvu postaviť sa na čelo samostatného štátu (najprv ako predseda vlády, potom ako prezident). Svoju vlastnú cirkev akoby postavil pred hotovú vec v otázke, ktorá by bola diskutabilná aj v mierových časoch a v tých najdemokratickejších pomeroch. Neskôr jeho pôsobenie vyvolalo dokonca (možno príliš jemné) kritické vyjadrenia slovenských biskupov aj pápeža. Katolícka cirkev si ako keby začala uvedomovať (možno viac ako samotný Tiso, ale zrejme nie dostatočne), do akej zodpovednosti ju bánovský farár (zrejme nechtiac) vmanévroval. Slovenský štát skončil nakoniec v povedomí mnohých ako farská republika. Hrozné činy štátu voči vlastným občanom sa zosobnili v obžalobe jeho bývalého prezidenta, katolíckeho kňaza Tisa. Možno niektoré okolnosti súdneho procesu s Tisom (žalovali ho okrem iného aj za viaceré politické trestné činy aj podľa retroaktívnych predpisov, samotný trest smrti je z dnešného pohľadu neprijateľný a už vtedy pôsobil v jeho prípade kontroverzne) boli diskutabilné, ale sotva určujúce pre pozíciu katolíckej cirkvi, ktorá sa s Tisom stotožnila z princípu (namiesto sebareflexie) a bránila ho. A mimochodom, bráni ho (nezanedbateľná časť) dodnes. Zhrňme si: Kresťania (katolíci) sa významne zaslúžili o vznik a fungovanie samostatného štátu. Zriadili ho s podporou fašistov. Zrejme nechceli zriadiť fašistický štát, ale v mnohom nemali od neho až tak ďaleko a v kombinácii so zvolenou cestou (podporou od fašistov) to nakoniec tak skončilo.
Zdá sa, ako keby sa niektorí politickí predstavitelia kresťanov riadili aj dnes Tisovou voľbou. Ak sú presvedčení, že nejaký cieľ je želateľný, tak jeho dosiahnutie stojí za to, aby sa spojili (skompromitovali) s fašistami a porušili všetky možné pravidlá demokratického parlamentarizmu. S týmto sú spojené dva problémy. Použitie nehodných prostriedkov spravidla kontaminuje cieľ. Ak sa aj cieľ stane nakoniec skazený, tak prečo sa to celé vlastne robilo? Druhý problém sa týka toho, že takto pôsobiaci niektorí politickí predstavitelia kresťanov svojím konaním nekompromitujú len seba, ale zdôrazňovaním kresťanstva kompromitujú vo vedomí verejnosti kresťanské politické sily vo všeobecnosti.
Teraz by mohol nasledovať rozbor, ako tzv. protiinflačný prorodinný balíček opatrení je skôr proinflačný a ako veľké skupiny rodín nepodporuje (z ich pohľadu je protirodinný). Navyše ide o výdavky, ktoré zvyšujú zadĺženie, ktoré budú musieť splácať ešte naše deti a vnukovia. Takto narýchlo zbúchaný zákon nemôže v princípe byť dobrý – inak by štandardné legislatívne procesy boli zbytočné. No a spôsob prijatia bez riadnej diskusie a pripomienkovania pripomína skôr zákonodarstvo totalitného režimu. Je toto naozaj revolúcia, na ktorú možno byť hrdý? Pre niekoho zjavne áno.
Zhrňme si: Kliatba Tisovej voľby je taká silná, že aj po vyše osemdesiatich rokoch, aj po Tisovej skúsenosti, sú dnes na Slovensku politici, ktorí sa pokojne (dokonca niektorí s hrdosťou) spoja s fašistami za dosiahnutie cieľa, ktorý považujú za dobrý aj za cenu rizika, že sa tým spôsobí viac zla, než bola pôvodná predstava o úžitku. Veď Slovensko (alebo jeho časť) to ocení. A oni sa v najhoršom stanú v očiach oceňujúcich mučeníkmi, ktorí s vedomím akejsi nadradenosti znesú od tých nechápajúcich kritiku, výsmech a očierňovanie. Príklad Tisa pôsobí dodnes. Lenže ak majú mať kresťansky orientované politické sily nejakú budúcnosť, budú sa musieť tejto kliatby zbaviť.
