Volanie po spájaní akoby predpokladalo, že prínos spojenia je natoľko zjavný, že netreba sa veľmi zaoberať základnou a prirodzenou otázkou: prečo sa majú politické strany a/alebo politici spájať? Pritom ak odhliadneme od legendárneho príkladu slovenskej demokratickej koalície spred štvrťstoročia, skončili sa spájania často skôr rozpačito, ak nie priamo neúspechom.
Najčastejšie sa dôvodí, že treba sa pokúsiť zabrániť prepadnutiu voličských hlasov pre strany, ktoré nedosiahnu potrebné kvórum a svojím programovým zameraním by posilnili demokratický charakter Slovenska ukotvený v západnom spojenectve a spolku. Treba povedať, že sa to viackrát naozaj stalo a že strata sa rátala aj státisícoch. Preto je záchrana hlasov legitímny dôvod.
Zabrániť strate je síce oprávnený dôvod, ale v istom zmysle málo ambiciózny: nemalo by byť snahou zvýšiť zisk? Malo, len je to ťažšie. Napríklad ponuka (programová aj personálna) by mala byť kvalitnejšia. Zatiaľ čo pri zachraňovaní hlasov sa skôr „prepečie“ zachraňovanie (politickej budúcnosti) politikov, pri snahe o zvýšenie zisku to môže byť viac kontraproduktívne.
Zvýšiť zisk vo voľbách chce každý. Špeciálne dnes na Slovensku vládne u mnohých voličov pocit, že ich strany nedávnej vládnej koalície sklamali a majú problém, koho budú voliť. Takých voličov je hodne (v posledných voľbách predsa mnohí z nich prispeli ku vzniku tejto nádejnej/nešťastnej vlády). Čakajú na vhodnú ponuku. Aká by mala byť? Mnohí volajú po spájaní ako recepte na vznik takej ponuky. Všimnime si, že toto je o dosť iný cieľ než snaha zabrániť prepadnutiu hlasov. Pritom k obom cieľom by vraj mala viesť tá istá cesta – spájanie. Lenže to je príliš zjednodušený pohľad.
Ponuka pre sklamaných „prozápadných“ voličov a koniec koncov každá ponuka by mala zohľadňovať hlavné emócie nachádzajúcich volieb. Čo ak prevládajúcou emóciou volieb bude hnev voličov proti súčasnej vláde? Potenciálne všetkých voličov. Voliči vládnych strán sa cítia sklamaní a podvedení mierou sebectva a nekompetentnosti, ktorú neprehliadli a volili. Voliči opozičných strán sú rozzúrení, že nedokázali prehlasovať takýto spolok babrákov, ktorý občanov o.i. ponižoval (napr. plošným testovaním). Všetkých oberal o nádej na dôstojný život. Ak použijú voliči voľby na to, aby vyjadrili svoj hnev na túto vládu, je krátkozraké "spájať" sa s osobami či stranami zafúľanými účasťou v nej, tobôž ak oni použijú "spájanie" len na svoje politické prežitie. To by mohla byť – síce veľmi riskantná – schéma spájania sa s cieľom zabrániť prepadu. Je to dosť zúfalá schéma, lebo listina kontaminovaná osobami či dokonca stranami tejto vlády má výrazne nižšie limity možného volebného výsledku než niečo ako KompetentnáPonuka, ktorá by bola prirodzenou reakciou na nekompetentnosť súčasnej vlády. Potenciál zisku KompetentnejPonuky je vládna väčšina, lebo aj v roku 2020 sa našlo toľko voličov. Len boli oklamaní a teraz sú sklamaní. Kompetentná ponuka znamená jasno v tom, že Slovensko si nevie zaistiť bezpečnosť inak, ako členstvom v NATO a prosperitu inak, ako členstvom v EÚ. Lenže to nestačí, treba vedieť spravovať veci verejné. Túto kompetenciu sa javí mať PS a preukázateľne sa ju nielen javí mať, ale (minimálne na komunálnej úrovni) aj má KDH. PS a KDH na zostavenie vlády nebudú stačiť. Treba ponúknuť významnému segmentu ďalších voličov (ideálne 25 percent ako minule) možnosť voliť hypotetickú KompetentnúPonuku, koalíciu strán, ktoré majú geopoliticky jasno a ponúkajú kvalifikovaných politikov. Toto by malo byť kritériom zostavovania tzv. spájanej koalície. Aby KompetentnáPonuka mala potenciál pôsobiť ako snehová guľa.
Ak by sa namiesto zahmlievajúcich rečí o potrebe spájania (ceste) hovorilo o cieli, mohli sme mať o niečo jasnejšie v tom, kto chce zachrániť seba a kto Slovensko. Nemožno pochybovať, že ak má mať Slovensko rozumnú budúcnosť, potrebuje (skôr či neskôr) kompetentné vládnutie alebo spravovanie vecí verejných. Možno je to v nadchádzajúcich voľbách už nedosiahnuteľné, ale ak má byť raz taká ponuka úspešná, treba na nej začať pracovať teraz.
Ako prípadovú štúdiu môžeme v tejto úvahe uviesť, že ak bolo cieľom „modrého“ úsilia zostaviť kompetentnú ponuku, tak prvý gombík = "Heger je prijateľný" bola strategická chyba. Ak by sa nebavili o sebe ale o obsahu, tak prvá otázka musí byť, či sa bude nová spojená ponuka vyhraňovať (popri odmietaniu Fica atď.) voči vláde alebo sa k nej bude hlásiť. Dzurinda nemal ísť na jedno pódium s Hegerom. Modrí si mali viac dôverovať, že sa dá postaviť ponuka bez osôb súčasnej koalície. Ponuka, ktorá ponúkne nádej. Nádej, že Slovensko bude mať kompetentnú vládu. Alebo aspoň relevantnú politickú silu, ktorá bude vedieť a mať silu ovplyvňovať politiku tak, aby Slovensko nielen nezišlo z cesty, ale aj nepodľahlo chaosu. To sa nedá dôveryhodne bez kritiky súčasných vládcov. Bohužiaľ.
Ak bolo cieľom „modrého“ úsilia len zabrániť prepadu, nie je jasná rola 30 mladších kolegov. Na vyrokovanie schémy spojenia stačí jeden moderátor. Ak teda Dzurinda svoju rolu videl naozaj len v moderovaní. Znovu treba pripomenúť, že aj ak je cieľom len zabrániť prepadu, spájať sa s politikmi súčasnej vlády je veľmi riskantné.
Mimochodom, ak sa emócia hnevu voličov ukáže dostatočne silná, môže veľmi ľahko potopiť (v kombinácii s politickým babráctvom, preukázaným v poslednom polroku) SaS. Boli tiež súčasťou tejto vlády.
Mimochodom, toto bolo asi súčasťou dilemy Korčoka. Na jednej strane silná verejná prijateľnosť, na druhej strane by ako líder mal byť kritický voči vláde, v ktorej sedel. Má tú výhodu, že nebol členom, len nominantom strany SaS. A jeho kompetentnosť sa dá omnoho ťažšie spochybniť, než v prípade väčšiny jeho bývalých kolegov vo vláde. Lenže pre Korčoka by pravdepodobne skutočnou výzvou bola KompetentnáPonuka, nie byť len SpojenáPonuka, t.j. v jeho prípade nastrčený kompetentný líder a za ním stádo nekompetentných núl, t.j. zachraňovať hlasy (a zopár neúspešných politikov).
Tým, že sa hovorí o spájaní, sú skutočné zámery aktérov zahmlené. Kde sú ekonómovia, ktorí sa vedia rozprávať o daniach, rozpočte aj inak než "ľuďom treba pomôcť"? Kde sú odborníci, ktorí chápu, že zdravotníctvo nie sú len štátne nemocnice? Kde sú odborníci, ktorí majú pod pazuchou pripravenú transformáciu prokuratúry (namiesto dohadovania sa o zmene jedného paragrafu)? Kde sú odborníci, ktorí rozumejú, že školstvo potrebuje zmeniť viac než počet hodín sexuálnej, brannej alebo občianskej výchovy? Atď. Atď. Takíto odborníci by mali tvoriť stranícke podhubie, z ktorého vyrastajú a radia sa kompetentní politici. Tak nejako sa buduje KompetentnáPonuka. Spájanie je na tejto ceste možný pomocný krok.
Zatiaľ to vyzerá tak, že vzniká SpojenáPonuka s cieľom zabrániť prepadu hlasov (a vyviezť zopár politikov do parlamentu). Zahmlievanie skutočného cieľa môže spôsobiť - ak sa niekto nepokúsi o KompetentnúPonuku - že sa nadlho skompromitujú budúce politické ponuky pre „prozápadného“ voliča.
