Rusko, ktoré vojnu s Ukrajinou svojou agresiou vyvolalo, opísalo slovami Putina pôvodne svoje ciele takto: Budeme sa usilovať o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. Rusko chce Ukrajinu odzbrojiť, prerušiť jej väzby na NATO a ukončiť snahy ukrajinského ľudu o pripojenie k Západu. Odvtedy ubehol rok, v priebehu ktorého sa formulácie cieľov čiastočne menili alebo dopĺňali. Niektoré ciele zostali nevyslovené, ale boli zjavné – napríklad zvrhnutie legálnej vlády na čele s prezidentom Zelenským. O iných sa špekuluje napríklad na základe Putinových skorších vyjadrení. Vo vzťahu k Ukrajine by malo ísť o jej zrušenie ako samostatného štátu a podobne aj rusifikáciu ukrajinského národa, ktorý vraj neexistuje. Vo vzťahu k Európe by malo ísť o obnovenie kontroly nad územiami, ktoré ovládal bývalý Sovietsky zväz v rámci tzv. sovietskeho bloku.
Pokiaľ sa nepozeráme na ruskú vojnu s Ukrajinou izolovane a vezmeme do úvahy aj pretrvávajúcu a silnejúcu hybridnú vojnu, ktorú vedie Rusko proti Západu a jeho inštitúciám, tak možno najvýznamnejším cieľom, ktorý sleduje Rusko vojnou proti Ukrajine, je oslabenie Západu. Od oslabenia Západu si Rusko sľubuje zlepšenie svojho globálneho postavenia vrátane posilnenia vplyvu najmä v krajinách, kam už niekedy vkročila ruská čižma.
Z pohľadu cieľa dosiahnuť oslabenie Západu by sa mohlo zdať, že vojna sa pre Rusko nevyvíja dobre. Je to však naozaj tak? Je pravda, že Švédsko a Fínsko sú čistou stratou. Na druhej strane, tam sa ruské zisky nedali čakať a z Fínska si aj tak v minulosti ukrojilo vrchovate. Je tiež pravda, že USA sa výrazne angažujú v pomoci Ukrajine. Lenže USA (spolu-)garantovali (spolu so Spojeným kráľovstvom a Ruskom) územnú celistvosť a nezávislosť Ukrajiny výmenou za odovzdanie jadrového arzenálu Rusku. Nie je to trochu málo, ak garant len pomáha namiesto toho, aby sa snažil (prípadne aj silou) vynútiť od Ruska dodržiavanie jeho záväzku? Na druhej strane, miera a vytrvalosť pomoci zo strany USA a Spojeného kráľovstva preukazujú, že si zodpovednosť za udržanie medzinárodného poriadku uvedomujú. Ako si vlastne svet (alebo len Európa) predstavuje jadrové odzbrojovanie, ak (niektorí pripúšťajú, že) by Rusko malo byť za porušenie svojich záväzkov de facto odmenené ziskom územia najmä preto, lebo vlastní jadrové zbrane? A naopak Ukrajina potrestaná stratou územia, lebo odzbrojila? Prečo vlastne je Ukrajina nútená viesť asymetrickú vojnu v režime trvalého jednostranného prímeria? Rusi môžu útočiť (áno, aj lietať, žiadna bezletová zóna) na ukrajinské územie, Ukrajinci na ruské nesmú.
Konanie Európy sa zvykne oceňovať najmä vo svetle bezprecedentných sankcií. Na druhej strane, nebola náhodou latka sankcií položená prekliato nízko? Dnes niet sporu, že odpoveď Európy na ruskú anexiu Krymu v roku 2014 bola jemne povedané bezzubá. Prijatie miliónov ukrajinských utečencov bola určite svetlá hodina Európy. To je však zásluha v prvom rade jej občanov. Jej lídri zatiaľ venovali mnoho času diskusiám, ako pomôcť Ukrajine a postupne aj nejakú pomoc dohodli. Dosiahnuť jednomyseľnosť medzi 27 krajinami nie je jednoduché. Je tiež pravda, že po roku sa Európa priblížila k limitom možného. Minimálne jednej krajine je v niektorých otázkach (napríklad vojenská pomoc) zjavne bližšie Rusko ako Európa. To je len dnešný stav: sú náznaky, že odpadlícke krajiny môžu pribúdať. Kombinované pôsobenie ruských agentov, propagandy, dezinformácií v súbehu s miestnou popletenosťou až zbabelosťou a únavou verejnosti z vojny má potenciál posilniť proruské politické sily vo voľbách alebo oslabiť odhodlanie zvolených lídrov pomáhať Ukrajine. To by bolo oslabenie (pozície) Európy. Predlžovanie vojny na Ukrajine vytvára ďalšiu príležitosť na oslabovanie Európy.
Oslabenie Európy nie je v jej záujme. Ale aký je jej záujem? Dá sa naň usudzovať z vyjadrení, že pomáhať Ukrajine je naša morálna povinnosť, lebo bola napadnutá v rozpore s medzinárodným právom? Je v záujme Európy, aby o podmienkach ukončenia vojny rozhodovala Ukrajina? Záujem Európy by mal byť, aby na jej východe bol sused, ktorý ju zaručene neohrozuje. To sa dá naplniť tak, že Rusko bude slabé alebo síce silné ale mierumilovné alebo ... nebude žiadne (len pozor, kým sa usadí prach po rozpade nejakého impéria, môže prebehnúť aj storočie).
Mimochodom, mierumilovný sused je určite aj v záujme Ukrajiny. Lenže medzi obnovením územnej celistvosti vlastnej krajiny a dosiahnutím takej zmeny Ruska, aby sa stalo mierumilovným (podobne ako Nemecko po druhej svetovej vojne) je obrovský rozdiel. Prvý cieľ, dúfajme, Ukrajina s našou pomocou dosiahne a vyrokuje nejaký mier. My, Európa (a vlastne aj Amerika) sme tvrdošijným zdôrazňovaním, že to musí byť Ukrajina, kto definuje podmienky mieru, vlastne vopred rezignovali na dosiahnutie druhého cieľa. Cieľa, ktorý je naším strategickým záujmom. Lenže to by sme sa museli do úsilia poraziť Rusko museli viac vložiť. Museli by sme si uvedomiť, že Rusko svojím útokom na Ukrajinu otvorilo okno príležitosti zmeniť ho tak, aby bolo viac v súlade s naším bezpečnostným záujmom. Áno, vyžaduje to Rusko poraziť. Poraziť tak, aby sa stala možnou jeho „denacifikácia“ podobne, ako bola nutná denacifikácia Nemecka. Poraziť tak, aby sa stalo možným zmeniť jeho postavenie v OSN aj vlastníctvo jadrových zbraní.
Iste, to všetko znie skoro neskutočne. Mimochodom, niektorí vojaci hovoria, že keby mali Ukrajinci v prvých mesiacoch vojny tie zbrane, čo majú dnes, bolo by už po vojne. Uvedomuje si Západ, že ak nevyužije toto okno príležitosti, môžeme mať nasledujúce roky, ale skôr desaťročia na (východnom) krku agresívneho suseda? Suseda, ktorý nás bude ohrozovať? Suseda, ktorý nás donúti zvýšiť výdavky na zbrojenie? Možno znovu zaviesť povinnú vojenskú službu alebo iné obdobne silné opatrenia, zasahujúce do našich životov a odčerpávajúce naše zdroje, tak potrebné v očakávanom populačnom a klimatickom vývoji?
Z istého pohľadu je prenechanie (konečnej) zodpovednosti za porážku Ruska na Ukrajinu, ktorá nota bene nie je členom ani Európskej únie, ani NATO len preto, že ju napadli, dosť nezodpovedné. Ibaže by si Západ neuvedomoval, aký je jeho záujem. Alebo si to uvedomuje, ale nechce to povedať nahlas. Napríklad preto, lebo by Zelenského napadlo spýtať sa, či robia naozaj dosť (rozumej dostatočne pomáhajú Ukrajine), keď poraziť Rusko je vo vlastnom záujme Západu a nie je to len existenčná nevyhnutnosť Ukrajiny. Pomáhaním Ukrajine predsa nepomáhame (len) Ukrajine. Pomáhame sebe.
Rusko momentálne nie veľmi prospieva v pokorení Ukrajiny. To je však možno teraz len jeho taktický cieľ. Čo ak jeho strategickým cieľom je oslabenie Západu? My sa vytešujeme, že na Ukrajine neprehrávame a nevšímame si, že Rusko už má jedného oslabovača našej Únie. A čo ak je to ešte horšie? Keď sa Rusku podarí dostatočne oslabiť Európsku úniu, vytvoria sa podmienky, aby lepšie prospievalo v pokorení Ukrajiny, lebo Únia prestane byť schopná efektívne pomáhať Ukrajine. (Pravda, najviac pomáha Ukrajine USA, ale ani tento zdroj pomoci nie je nevyčerpateľný.) Výsledkom tak môže byť aj oslabená Únia, aj porazená Ukrajina. A pre Rusko otvorené dvere pre ďalší postup na západ.
Keď už sme (dosť ľahkovážne) prenechali určenie podmienok ukončenia vojny na Ukrajinu, pouvažujme aspoň, aké ciele asi Ukrajina sleduje. Pripomeňme, že Zelenský v prejave pred valným zhromaždením OSN menoval okrem iného potrestanie ruskej agresie, obnovenie ukrajinskej bezpečnosti a územnej celistvosti a tiež bezpečnostné záruky. Na rozdiel od nás, Zelenský je ten, to bude vyjednávať, preto jeho dnešné podmienky môžu zahŕňať aj niečo, v čom bude môcť zľaviť. Záujmom Ukrajiny je, aby nastal trvalý mier. Nie prímerie: prímerie spravidla uzatvárajú tí, ktorí chcú ďalej bojovať, ale potrebujú sa nadýchnuť. Záujmom Ukrajiny je, aby mala zaistenú bezpečnosť. Prímerie s ruskými tankami stojacimi na jej hranici alebo línii prímeria by bezpečnosť neposkytovalo. Bezpečnosť je kľúčová aj pre to, aby sa utečenci, z ktorých väčšina sa chce vrátiť, mohli vrátiť. Bezpečnosť je nevyhnutná aj pre povojnovú obnovu. Obnova si vyžiada obrovské investície. Na to, aby investície niekam prišli a zostali tam, musia sa cítiť bezpečné. Záujmom Ukrajiny je aj obnova územnej celistvosti. Tá je psychologicky veľmi citlivá a zvykne sa spomínať ako prvá. Tu sme ju uviedli ako tretiu v poradí. Nevieme, aké poradie bude mať Ukrajina vo chvíli, keď dôjde čas na vyjednávanie. Jej rozhodovanie môže byť veľmi zložité a jej priority sa nemusia zhodovať s našimi. (Prečo by Ukrajine malo záležať viac než napríklad Európskej Únii, ktorej niektorí politici to pripúšťajú, na zabránení vzniku precedensu, že zmena hraníc je možná použitím sily?)
Protivníkom Ukrajiny vo vyjednávaní o mieri bude Rusko. Čo bude pre Rusko najdôležitejšie? Z toho, ako bezohľadne ničí civilnú infraštruktúru sa zdá, že na získanie celej Ukrajiny rezignovalo. Na rozdiel od oslabovania Západu. Je známe, že Rusi klamú. Keď odôvodňovali napadnutie Ukrajiny tým, že rozširovaním (obranného spolku) NATO dochádza k oslabovaniu Ruska, v skutočnosti tým len zakrývali to, že oni chcú oslabovať Západ. Zlodej kričal chyťte zlodeja.
