Každý štát, o to viac nový štát, má ako jednu z najvýznamnejších starostí starosť o vlastnú bezpečnosť. V prípade nového štátu je zrejmé, že začína v nevýhodnej situácii, že trpí nedostatkom spojencov. Československo sa po roku 1918 snažilo získať spojencov. Bez nároku na historickú presnosť boli Francúzsko a Veľká Británia v nejakom zmysle spojenci. Možno v obmedzenom význame obrany voči Maďarsku boli aj Juhoslávia a Rumunsko spojenci. Možno zoznam nie je úplný, ale po dvadsiatich rokoch jestvovania je počet okolo 4 dosť málo. Najmä, ak charakter spojenectva nedosahoval „mušketiersku“ úroveň článku 5. Pod hrubým nátlakom Hitlera na Československo neznamenali spojenecké zmluvy bezpodmienečný záväzok, že pomôžu bojovať proti nemu.
Samozrejme, pomoc bojovať sa zvyčajne poskytuje, keď ten, komu pomáhame, sám bojuje. V tomto urobilo Československo (prostredníctvom svojich politikov) rozhodnutie, ktoré sa ukázalo ako osudové. Síce v roku 1938 mobilizovalo, t. j. zvýšilo stavy vojska v zbrani na bojovú úroveň a ukázalo silnú pripravenosť odolávať nemeckej agresii. Avšak v rozhodujúcom okamihu sa podvolilo tzv. mníchovskému diktátu a prijalo nemecké požiadavky bez boja. Akože sa vtedy zachraňoval mier, šetrili sa „zbytočné“ obete zdanlivo beznádejného boja. Zostane navždy len predmetom špekulácií, či by sa Československo dokázalo brániť dva, tri týždne alebo mesiace alebo by sa situácia predsa len vyvíjala inak. Československý prezident Beneš (a vláda) urobili rozhodnutie podvoliť sa v prospech akože „mieru“.
V skutočnosti však vtedy rozhodli, že Československo ako štát niekedy v budúcnosti skončí. Aj ak by sme vtedy bojovali proti Hitlerovi len dva týždne, bojovali by sme. Československo by bojovalo za svoje zachovanie – patetickejšie za svoju slobodu. To by bol statočný postoj. Naši vodcovia nám však vtedy odkázali, že Československo nie je niečo, za čo sa oddá bojovať. Trvalo to ešte ďalšieho pol storočia, kým sa Československo nadobro rozpadlo, ale zásadné rozhodnutie padlo vtedy. Dokonca keď sa po prvýkrát rozpadlo onedlho po mníchovskej kalamite, dokázalo sa ešte oživiť v roku 1945, ale bolo to len oddialenie nevyhnutného.
K intermezzu Slovenského štátu poznamenajme, že ako novovzniknutý štát bol v krajnej núdzi, čo sa týka spojencov. Aj ten jeden, ktorý bol istý – Nemecká ríša (mimochodom, o jeho zlých úmysloch sa už vtedy nedalo pochybovať) – staval Slovensko do podriadenej až vazalskej pozície. To je riadna výzva pre vodcov štátu. Mali vodcovia Slovenského štátu dostatok statočnosti na to, aby uniesli zodpovednosť za svoju krajinu v takejto situácii? Napríklad odvahu povedať nie, našich (židovských) občanov si nedáme. (Bohužiaľ, oni namiesto obrany sami na nich útočili.) A neskôr povedať, že meníme stranu, sme proti Hitlerovi. Nakoniec to povedali ľudia v povstaní, ale to už bolo pre Slovenskú republiku neskoro, lebo jedným z cieľov povstania bolo aj obnovenie Československa. A z dobrých dôvodov, rozdielovým atribútom bola demokracia (a hranice).
Medzi vtedajšími vodcami boli aj takí, ktorí prejavili viac statočnosti. Karol Sidor, podpredseda československej vlády a (súčasne) silný zástanca slovenskej štátnej samostatnosti (!) sa stal 10. marca 1939 predsedom slovenskej autonómnej vlády. Hitlerovi emisári naňho okamžite zatlačili, aby vyhlásil samostatnosť. Uvedomil si, že by sa to dalo len za cenu nemeckého vazalstva a odmietol. Dá sa to hodnotiť tak, že odolal pokušeniu moci a zachoval si rovnú chrbticu. Na rozdiel od neho, Jozef Tiso to o tri dni neskôr vzal v márnej nádeji, že to s Nemcami nejako uhrá. (Totiž, ak by sa nechlácholil touto nádejou, Sidorov príklad by ho logicky usvedčoval z nedostatku statočnosti. A to napriek Hitlerovej hrozbe rozdelenia Slovenska medzi susedov.) Bohužiaľ, svojimi inými postojmi má Karol Sidor od hrdinu ďaleko. Jeho protižidovské postoje boli mimoriadne odporné. (Toto platí všeobecne o vodcoch Slovenského štátu.) No a ani Sidor, ani Tiso predsa neboli – napriek tomu, že v nejakom období sedeli v demokratických (československých) vládach – ani náhodou bežnými demokratickými politikmi. Naopak.
Treba povedať, že medzi občanmi bolo mnoho takých, ktorí prejavili statočnosť. Mnohí bojovali v zahraničnom odboji na strane protihitlerovskej koalície. Je príznačné, že najmä účastníkov západného odboja Československo neskôr prenasledovalo. Komunistickí vodcovia nemohli ctiť ich statočnosť, zoči-voči ktorej oni vyzerali ako sluhovia bez chrbtice. I keď skrývali pred občanmi svoje vazalstvo voči Sovietskemu zväzu za oddanosť veci komunizmu, stálo to bolo vazalstvo. (Ojedinele prejavili statočnosť, keď im išlo o vlastný krk. To bol prípad Husáka, ktorého väznili vlastní súdruhovia. Ani to nestačilo, aby sa zriekol zločinnej ideológie.) No a okupáciou v roku 1968 sa komunizmus (dokonca celosvetovo) zdiskreditoval natoľko, že zostala len pragmatická vypočítavosť bez chrbtice.
Občanom Československa zlomila väz okupácia vlastnými spojencami v roku 1968. Československo pod komunistickou vládou malo sedem spojencov, združených v tzv. Varšavskej zmluve. Z nich piati boli takí podarení spojenci, že napadli svojho spojenca (nás). Šieste Albánsko sa už vtedy na činnosti spolku nezúčastňovalo a práve inváziu do Československa použilo ako dôvod pre definitívne vystúpenie zo zmluvy. Siedme Rumunsko odmietlo pripojiť sa k invázii. Od poststalinistického režimu to nebola žiadna láska k demokracii, ale aj tak odolať tlaku veľkého Sovietskeho zväzu a nezradiť svojho spojenca si vyžadovalo mať chrbticu. Na rozdiel od ďalších štyroch spojencov, známych (spolu s nami) aj ako ruské satelity. Mimochodom, nezdá sa, že by bolo Rumunsko zapísané v našej historickej pamäti (a zahraničnopolitickej praxi) lepšie než agresori. Kto sám nemá chrbticu, ťažko ju ocení u iného. Povzdych obyvateľa južného Slovenska maďarskej národnosti, ktorý zoči-voči prichádzajúcim maďarským tankom si povzdychol, že „toto nám Slováci nikdy neodpustia“ bol pomýlený v tom, že predpokladal, že Slováci sú (ako Maďari) dospelý národ, majú chrbticu a násilné porušenie ich suverenity v nich zanechá nezmazateľnú stopu. Ale kto si dnes na Slovensku vôbec uvedomuje, že nás okrem Sovietov napadli aj Maďari a ďalší?
Čo spravili československí vodcovia po tom, ako im krajinu okupovali tzv. spojenci? Prezident, generál Svoboda, nariadil armáde, aby zostala v kasárňach a v žiadnom prípade nebojovala, t.j. nič a nikoho nebránila. Len nepreliať krv! Iste, armáda bola pripravovaná na útok zo západu, nie z východu, ale predsa len... Naopak, sovietski okupanti zabili stovky civilistov. Vláda tiež vyzývala na pokoj. Žiadne vystúpenie z Varšavskej zmluvy, žiadne vyhlásenie neutrality, žiadne volanie o pomoc. Rozdiel voči maďarskému povstaniu z roku 1956 nemohol byť väčší.
Vláda sa zmohla na protest u Bezpečnostnej rady OSN, ale na druhý deň ho po nátlaku okupantov odvolala. Československo sa tvárilo, ako keby nám okupácia ani nevadila. Občania spontánne a masovo týždeň proti okupácii protestovali. Ako východisko si nechali československí vodcovia v Moskve vnútiť tzv. moskovský protokol. Výmenou za to, že v tom okamihu zostávajú pri moci, akceptovali okupáciu vlastnej krajiny. Len jeden, František Kriegel, odmietol protokol podpísať. Ostatní sa utvrdzovali v tom, že nemať chrbticu je dobré. Bystrejší z nich pochopili, že sa začal konkurz na quislinga. Vynikol v tom Gustáv Husák. Trvalo mu len pol roka, kým naozaj prevzal politickú moc v Československu. Prijal, že moc bola obmedzená prítomnosťou okupačných tankov. Neskoro pochopil, že (jeho) moc závisela od prítomnosti okupačných tankov. Hoci národ žiadal, aby okupanti išli domov, on sa o to vlastne ani nepokúsil. Namiesto toho znormalizoval vlastnú krajinu, čím si upevnil moc.
Normalizácia znamenala, že občania mali poprieť to, čo si mysleli a prijať klamstvo, že žiť pod cudzou mocou je dobré. Len nemnohí prejavili silnú statočnosť a radšej žili s ústrkmi či dokonca prenasledovaní. Dokázali sami prijať rozhodnutie žiť v pravde, i keď vlastne naša história nám neponúka priveľa príkladov statočných vodcov, ktorí by ich mohli inšpirovať. Naopak, väčšine, ktorá sa nechala viac či menej „znormalizovať“, možno pomohli príklady vtedajších vodcov, ktorí moskovským podpisom popreli pravdu. Ukázali, že ak už máme byť okupovaní, tak nielen že sa nemá význam tomu protiviť, ale je vhodné aj mať názor, že je to tak dobre. Extrémny nedostatok statočnosti vodcov nastolil podmienky, keď celá generácia žila a vyrastala v tom, že nie byť statočným, ale byť pragmatickým sa vypláca. Dvadsať rokov normalizácie posilnilo kolektívne poznanie, že je vlastne jedno, či je krajina slobodná alebo okupovaná, že normálne je neprejavovať vlastný názor, že byť pragmatický je lepšie než mať ideály a zásady. Všimnime si, ako je u nás populárne byť pragmatický. A skúsme vždy, keď niekto použije slovo pragmatický, nahradiť ho slovom bezzásadový. Nejaký rozdiel? Ani nejdem špekulovať, koľko ľudí pociťuje vôbec rozdiel v tom, či žije v okupovanej alebo slobodnej krajine.
S takouto dávnejšou aj celkom nedávnou históriou bol rok 1989 zázrakom. Väčšina sa vyjadrila za slobodu a demokraciu. Lenže Československo ako štát tú zmenu neprežil. Jeho kredit bol v dôsledku vývoja posledných 50 rokov bohužiaľ tak nízky, že nestačil na jeho udržanie zoči-voči slovenským požiadavkám. Slovenská republika sa osamostatnila, ale nepotrebovala na to nijaké vysoké ideály. Vodcovia, ktorí sa o to zaslúžili, tak činili väčšinou z pohnútok nízkych a nehodných. Dostali sme nových vodcov, ale nedostali sme vzory statočnosti. Ľudia sú naďalej hodnotovo popletení, strácajú schopnosť rozpoznať nedostatok statočnosti či priamo zbabelosť svojich bývalých (Tiso, Husák) či súčasných vodcov a naopak nedokážu si ceniť tých, ktorí si to zaslúžia (Havel).
Prototypom súčasného vodcu je Fico. Do zločineckej organizácie, uskutočňujúcej diktatúru v Československu, známej pod názvom komunistická strana, vstúpil v čase, keď už aj vrabce čvirikali, že je to len miesto pre karieristov a o žiadne presvedčenie, akokoľvek zvrátené, nemôže ísť. Samostatná Slovenská republika poskytuje pre kariéru nové možnosti. Podarilo sa mu stať sa jej premiérom (dokonca viacnásobným), ale nebolo to vďaka príkladnej prejavenej statočnosti. Pritom štát prevzal z medzinárodnopolitického hľadiska v najlepšom stave v dejinách. Nikdy predtým, či už to bolo Československo alebo vojnové Slovensko, sme nemali toľko spojencov. Ako členovia NATO máme 31 spojencov. A nie hocijakých, sú to spojenci viazaní povestným článkom 5. Čo by za to bol dal Beneš, alebo možno aj Tiso či Husák.
Lenže slovenský premiér sa správa ako niekto, kto bezpečnosť berie, ale nedáva. Po bezprecedentnom útoku islamského terorizmu sme potrebovali oslabiť jednu z jeho základní – Afganistan. Do spoločnej akcie poslali niektorí naši spojenci bojovať tisíce vojakov. A my? 21. októbra 2009 povedal premiér Fico generálnemu tajomníkovi NATO, že slovenská vláda nie je naklonená vysielaniu štandardných vojenských jednotiek, teda bojovníkov. Poslali sme tam niekoľko desiatok strážcov, ktorí nesmeli bojovať.
Nerobme si ilúzie. Správu, že Slovensko nie je ochotné bojovať, keď ide o jeho vlastnú resp. našu spoločnú obranu – lebo o to v Afganistane išlo – si všimli nielen naši spojenci. Pozorne to zaregistrovali v Kremli a možno by sme sa čudovali, kde všade ešte. Dlhodobé pozorovanie ich len utvrdilo, že nešlo o ojedinelý úlet. Odpor voči prítomnosti spojeneckých (!) vojakov na Slovensku navyše svedčí o bezpečnostnom bezvedomí slovenských vodcov. Rovnako ako blúznenie o neutralite (nebyť ani na jednej z dvoch strán), ktorú nestačí len vyhlásiť, ale treba aj dosiahnuť, aby ju strany možného konfliktu rešpektovali. Bolo by jedným z garantov neutrality Rusko? Naozaj to chceme? Čo by si za jej rešpektovanie vypýtalo? No a keďže Rusko rešpektuje svoje záväzky, len pokiaľ mu to vyhovuje a teda neutralita nezaručuje, že nás niekto nenapadne, neutralita vyžaduje posilnenie obranyschopnosti v situácii, keď by sme namiesto 31 spojencov mali 0. Pokiaľ by navrhovatelia neutrality argumentovali férovo, súčasne by ľuďom hovorili o zvýšených výdavkoch na armádu a zbrojenie, možno aj o povinnej vojenskej službe atď.
Predstava, že Slovensko nie je ochotné bojovať a keď bude treba, spolieha sa na to, že ho budú brániť iní (ktorých ale budeme medzitým urážať) je neuveriteľne zbabelá. Čo je ešte horšie, Slovensko sa stalo kandidátom na zánik. Ohlásil to v roku 2009 jeho premiér, ale nie je v tom medzi slovenskými politickými vodcami sám a ich postoje potenciujú nestatočné postoje u občanov. Keď sa vyskytla najmenšia možnosť, že by možno bolo treba pomôcť susedovi (Ukrajine), ktorého napadla mocnosť, hroziaca aj nám, 40 tisíc občanov preventívne využilo možnosť odoprieť bojovať.
Slováci sa niekedy zvyknú označovať za mladý národ. Neviem, čo tým presne myslia a možno ani nejde o presné vyjadrenie čohosi. Vykresal ho Štúr z obyvateľstva horného Uhorska hovoriaceho rozličnými blízkymi slovanskými nárečiami ani nie pred dvesto rokmi. Lenže Slováci nie sú mladý národ len dĺžkou svojej explicitnej existencie. Oni sú mladí aj nedospelosťou v tom, čo ich robí národom. Národ/vlasť nemajú pre nich dostatočne silný obsah na to, aby stálo za to oň bojovať. Zdá sa (okrem iného), ako keby sa nám nedostávalo statočných vodcov. Zdá sa dokonca, že vodcovia bez rovnej chrbtice pôsobia neblaho na masy občanov tým najhorším príkladom a bránia bežným občanom, aby používali „sedliacky“ rozum a rozmýšľali a konali statočne. Príkladom zlého pôsobenia vodcov, ktoré dokáže pokaziť pôvodne statočné konanie občanov, je naša pomoc Ukrajine a Ukrajincom. Bohužiaľ, ani statočnosť mnohých občanov nie je príliš pevná, keď sa dali hlúpymi rečami a dezinformáciami zvyklať.
Na druhej strane, je sa čomu diviť? Medzi nimi je mnoho vzorovo statočných ľudí, ale sú otázky, pri ktorých dokonca väčšina zaujíma zvláštny postoj. V mnohom by napomohli vzory – vodcovia, ktorí prejavili statočnosť. Naznačili sme vyššie, ako nám chýbali v minulosti. Tí dnešní sú snáď ešte horší. Lenže zatiaľ čo v tzv. dobrých časoch sa dalo blahosklonne prechádzať úsmevom, ak sme išli hostiť kráľovné cestovinovými hrudkami zlepenými rozmiešaným zvláštnym syrom alebo vodiť prezidentov kamsi na druhý koniec republiky a tam ich napájať neušľachtilou pálenkou, v ťažkých časoch má každé slovo alebo čin nášho vodcu potenciálne vážne dôsledky. Tá(p/r)anie v zásadných zahraničnopolitických otázkach môže vynútiť rázne riešenia, ktoré s existenciou Slovenska nebudú počítať.
Rozpad impéria býva spravidla v dejinách proces, ktorý trvá veľmi dlho, než sa dosiahne nejaký nový ustálený stav. Rozpad nie jedného, ale dokonca viacerých impérií (ako výsledok prvej svetovej vojny) a hľadanie nového stabilného stavu sa ešte neskončil. (Česko-)Slovensko ako novotvar je v nevýhodnej pozícii, keďže jeho samotná existencia je o čosi viac nesamozrejmá. Akokoľvek sme sa mohli z osamostatnenia Slovenska radovať, jeho existencia ako druhogeneračného novotvaru je ešte menej samozrejmosťou. Stále platí, že sa hľadá ustálený stav po rozpade impérií. Nedospelé novotvary, ktoré sa správajú, ako keby nepotrebovali spojencov a súčasne nechcú bojovať, ani keď ide o vlastnú obranu, nemajú prečo byť súčasťou ustáleného stavu. Nikto si nepotrebuje komplikovať stabilitu kontinentu existenciou štátu, ktorý sa sám neusiluje, aby existoval. Ak teda k ustálenému stavu Slovensko nie je schopné prispievať a naopak ho potenciálne ohrozuje, privoláva do hry nejakú variantu tzv. Hitlerovej hrozby (rozdelenia Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko). Toto je samozrejme len špekulácia, v ktorej ale môžeme pokračovať ďalej.
Dúfajme, že slovenskí vodcovia vedia, že privolávaním Putina ohrozujú Poľsko z juhu. Na prítomnosti Ruska (na Slovensku) nemá záujem ani Maďarsko, snívajúce o vízii, nakreslenej na Orbánovom šále. (Naopak, Rusko sa neusiluje o vplyv na Slovensku, aby nás ochránilo pred Maďarskom. Slovensko je mu ukradnuté. Chce rozvrátiť Európsku úniu.) Ak ohrozenie týchto krajín (a Európskej únie) z proruského Slovenska prekročí (ich) mieru, budú nejako konať, ak budú môcť, lebo budú musieť.
Vyjadrenia súčasných slovenských vodcov nie sú len hlúpe. Ak Slovensko nechce mať súčasných 31 spojencov (lebo spochybňovanie NATO znamená vo svojom dôsledku toto), tak jedinou (vonkajšou) hrádzou jeho rozpadu je helsinská zásada o nemeniteľnosti hraníc v Európe. Ak ospravedlňovaním ruského útoku na Ukrajinu spochybňujú aj ju, tak konajú vlastizradne. Možno sa veci vyriešia inak, ale slovenskí vodcovia by nemali takto konať v záujme svojej vlasti. Lenže aký vzťah máme my, mladý a nedospelý národ, ku svojej vlasti? Vadí nám vôbec vlastizrada? A uvedomujeme si, že čím rozdelenejšou a nedospelejšou spoločnosťou sme, tým slabšou sa stáva spoločenská súdržnosť ako posledná (vnútorná) hrádza proti rozpadu? Lebo nám už nehrozí len vystúpenie z NATO a Európskej únie. Nám hrozí koniec slobodného Slovenska. Možno dokonca Slovenska ako takého.
