Ako sme si my, Seničania zvykli, pri Parízkových vyjadreniach netreba príliš brať na zreteľ, čo hovorí, ale skôr prečo to hovorí. Totiž, on nie je hlúpy človek, to by malo byť jasné. Keď minulý rok podpisoval predaj senických akcií BVS v účtovnej hodnote 10 miliónov eur za predajnú cenu smiešnych 500 tisíc eur, argumentoval tým, že akcie nie sú majetkom, ale iba kusom papiera (majetok sú tie budovy, potrubie, čistička a vôbec všetko, čo BVS vlastní). V jeho ponímaní sa Senica vlastne ešte nabalila, keď predala kus papiera (ktorý ma hodnotu ani nie pár centov) za pol milióna eur! Veľká časť ekonomicky nie zdatnej verejnosti mu tento argument spapala. Čo bolo cieľom tejto absurdnej argumentácie? Úspešné zrealizovanie veľkého kšeftu. Takisto aj v terajšom podliezaní Čaplovičovi sleduje tento pán vyšší cieľ. Veď sám Parízek sa určite vie vcítiť do situácie riaditeľa školy, ktorému sa učitelia vzbúria, lebo už nechcú pracovať v nedôstojných podmienkach, za pár šupov. Sám Parízek bol riaditeľom školy, riešil podobné existenčné problémy, musí to mať v živej pamäti. Alebo žeby nie? Predsa len, uplynulo už dlhých 14 rokov...
OK, v predošlom odseku som sa snažil popísať, PREČO Parízek v uplynulých dňoch urobil to, čo urobil. V tomto odseku sa budem snažiť popísať, ČO urobil. Urobil nekonečnú, donebavolajúcu, zvratkospôsobujúcu zvrátenosť. Právo na štrajk je jasne zadefinované v ústave a takisto aj povolania, ktoré naň nemajú právo. Konkrétne "sudcovia, prokurátori, prílušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci záchranných zborov" (Článok 37). Ako pozerám, tak pozerám, nikde tu nenachádzam učiteľov, či riaditeľov škôl. Kde berie Parízek tú drzosť vyhrážať sa týmto ľuďom (dlhodobo finančne podhodnoteným) prepustením?! Učitelia využili svoje ústavné právo na štrajk, ten riadne ohlásili prostredníctvom svojich odborov a to vyše mesiaca vopred. Ak by čo i len jeden riaditeľ školy prišiel pre porušenie jeho ústavného práva o zamestnanie, Slovenská republika by mala byť potrestaná Európskym súdom pre ľudské práva (úplne legitímne).
Keby bolo menej ľudí ako Parízek, bolo by viac peňazí na platy učiteľov. Každý z mojich známych, ktorí robia vo verejnej správe mi dá za pravdu, že minimálne 40% štátnych (či mestských) zamestnancov je prebytočných. To znamená, že reálne na tom úrade nerobia nič, akurát len sú (a berú plat). Tento obrázok jasne hovorí o tom, koľko úradníkov MsÚ Senica potrebuje vzhľadom na veľkosť mesta a početnosť obyvateľstva (a koľko si môže dovoliť vzhľadom na svoje nenormálne zadlženie). Vyše 130 zamestnancov MsÚ je absurdné číslo. Síce na Úrade robia aj schopní ľudia, ale väčšina zamestnancov sú Parízkovi lojálni. Je jasné, že by sa počet zamestnancov s kľudom zredukovať na tretinu a stále by títo ľudia mali oveľa menej práce, ako zamestnanci v súkromnom sektore. Podobné to je aj na Obvodnom úrade. Po istej reforme síce tamojší zamestnanci musia mať vysokú školu, ale takmer všetci si urobili titul vo veľavýznamnej sociálnej práci a za fajront o 12tej dostávajú vyšší plat, ako základoškolskí a stredoškolskí učitelia (ktorí majú riadne vysokoškolské vzdelanie, ktoré sa nedá porovnať s tou ich fraškou). A nehovoriac o každom ministerstve (aj o slávnom Ministerstve školstva), kde ľudia takmer vypadávajú z okien (koľko sa ich tam tlačí) a reálny pracovný výkon je väčšinou nulový.
Takže sa netvárme, že nie je kde šetriť a takisto, že učitelia majú prehnané požiadavky. Bavme sa v reálnych číslach. Štefan Hríb si do Lampy pozval riaditeľov dvoch najuznávanejších gymnázií na Slovensku. Riaditeľka štátneho gymnázia uviedla, že priemerný plat učiteľa v jej škole je cca 600€. A to je reč o škole, ktorú aj samotní rodičia považujú za dobrú a kam žiaci radi chodia. Učitelia tu teda asi robia svoju prácu dobre. Za svoju dobre odvedenú prácu dostanú 600€ (výrazný podpriemer priemernej mzdy v národnom hospodárstve). Ak by aj nastal najoptimistickejší scenár, a učitelia si vybojovali 10-percentné zvýšenie platu, tak učitelia v tomto prémiovom gymnáziu by zarábali v priemer nie 600€, ale 660€. Smiešne, čo? A to sa ešte nájde niekto, kto je schopný sa im vyhrážať prepustením, ak nechcú držať hubu a krok.
Učitelia dlhodobo dostávali podpriemerný plat vzhľadom na svoje vzdelanie a spoločenský význam ich práce. Ak mnohí z nich zostali pri svojom zamestnaní, tak to bolo len z toho dôvodu, že cítili vo svojej práci istú pridanú hodnotu a práca vo vzdelávaní ich napĺňala. Nikto z nich nešiel do školstva zbohatnúť. To by sa musel stať primátorom...
