V uplynulom víkende sa objavil (zatiaľ zámerne nemenovaný) stranícky líder v diskusii, v ktorej povedal viacero sporných tvrdení. Tie sa začali objavovať v statusoch na Facebooku, ale mladí nasledovatelia straníckej línie ich začali negovať a popierať. Na koho strane je pravda, bolo celkom zrejmé, ale nemohli si pomôcť (nemali na výber - alebo žeby áno?). Jeden z mojich FB priateľov napísal status: "Kde končí stranícka lojalita a kde začína fanatizmus?". Treba podotknúť, že ide o bývalého straníka inkriminovanej strany, ktorý ju sklamaný v uplynulých dňoch opustil. Ja som do diskusie prispel svojim názorom (a tu sa konečne dozviete, o akej strane som to celý čas hovoril - aj keď to mnohým z vás určite došlo):
" O Ficovi sa hovorilo ako o druhom Mečiarovi, ale nebol to on, kto sa ním stal. Výsledok jeho vládnutia bol síce podobne katastrofálny, ale on, ako osoba, sa nedostal mimo reality bežného života a svojej strane dokázal vždy zabezpečiť viac hlasov, ako v predošlých voľbách (a preto aj tie vyjadrenia politických komentátorov, že skončí podobne ako Mečiar - na smetisku dejín, sú zatiaľ v nedohľadne). Avšak, keď sa hovorí o druhom Mečiarovi, rozmýšľam, čo by to malo byť za človeka - čo by malo byť pre neho charakteristické. Mečiar sa chcel toľko udržať pri válove, toľko sa chcel udržať na predsedníckej stoličke svojej strany, že ignoroval politickú realitu a svoju klesajúcu dôveru, až potopil svoju politickú budúcnosť a s ňou aj vlastnú stranu. Čo na tom, že bol skvelým rétorom (asi najlepším v slovenskej politike, 100x lepším ako Fico), keď nakoniec jeho rečiam nikto neveril. Ale Fico nie je druhým Mečiarom, Fico si dôveru ľudí stráži a dokonca mu rastie. Tým druhým Mečiarom je Dzurinda. Makroekonomické výsledky jeho dvoch vlád boli síce vynikajúce, ale všetku slávu zmazali morálne zlyhania. Dzurinda je rovnako skvelým rétorom (ako Mečiar, či Fico), ale takisto už jeho rečiam nikto neverí. Ignoruje realitu, že voličom sa hnusí, avšak snahou o udržanie sa v politike ťahá ku dnu svoju politickú stranu. Ale nečudujem sa mu, nemá veľmi na výber. Čudujem sa však jeho straníckym stúpencom, najmä tým mladým, keďže oni na tieto praktiky nie sú odkázaní. Ak nechcú, aby SDKÚ skončilo ako HZDS, musia Dzurindu odmietnuť. A to bude v konečnom dôsledku dobre, ako pre ich stranu, tak aj pre slovenskú pravicu a tým pádom aj pre celú krajinu".
Toť, čo som mal na srdci. Záverom, ešte raz, prihováram sa k vám, mladí modrí - z ktorých mnohých poznám aj osobne: Vy máte na výber! Odmietnite hru, kde vďaka spupnosti jedného muža bude trpieť celé Slovensko.
