Ak máte majetok v súkromnom vlastníctve, je na vás, ako výhodne sa ho rozhodnete predať. Ak ste štatutárom mesta, mali by ste mestský majetok predať čo najvýhodnejšie, teda za najvyššiu ponuku. Nie však, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa.
Čo je oným „osobitným zreteľom“. Nevedno, to zákon o majetku obce jasne nedefinuje. No v praxi ide o akýkoľvek dôvod, na ktorom sa zhodnú tri pätiny všetkých poslancov zastupiteľstva. A to vo väčšine prípadov – napriek rôznym názorovým prúdom medzu poslancami – nebýva vôbec problém.
Ako už v roku 2010 písal Ondrej Dostál, pôvodne výnimka v zákone sa stala rýchlo pravidlom, keďže väčšina predajov ide cez osobitný zreteľ. A ako to už na zastupiteľstvách býva, dôvody predaja majetku skrývajúce sa za osobitný zreteľ bývajú naozaj rázovité.
Uvediem príklad z mojej krátkej poslaneckej praxe. V Senici sme na zastupiteľstve rokovali o predaji časti budovy, v ktorej pani majiteľka už dvanásť rokov prevádzkuje gastrocentrum. Doteraz mala danú nehnuteľnosť prenajatú, avšak chce si ju odkúpiť za 250 tis. eur.
Mnohí poslanci navrhovali predaj cez prípad hodný osobitného zreteľa. Dôvod? Pani majiteľka robí svoju prácu dobre a ceny jej obedov sú na Senicu prijateľné (a všetci Seničania si predsa nemôžu dovoliť jesť v nóbl podnikoch!). Verejnú obchodnú súťaž kolegovia poslanci odmietali, lebo „hrozilo“, že príde konkurenčný návrh v hodnote 300 tis. Eur, avšak od pána, ktorý tam chce zriadiť herňu. A to chceme, aby z našich detí boli gambleri a narkomani?!
Odmysliac si, že už teraz sa v Senici nachádza iks hazardných herní som kolegom pripomenul, že pani majiteľka môže svoje gastrocentrum od nás odkúpiť za navrhovaných 250 tis. a hneď na ďalší deň ho predať pánovi za 300 tis., ktorý tam zriadi herňu. Reakcia poslancov? „Za to už nebudeme zodpovední my“.
Na zastupiteľstve padol argument a to doslova: „My nemôžeme hľadieť len na finančný záujem mesta, ale aj na morálny rozmer“. A to je práve ten omyl! Poslanec zastupiteľstva sa nemá hrať na mravokárcu, ale v prvom rade sa podieľať na hospodárnom nakladaní s mestským a teda verejným majetkom. Ak by išlo o jeho vlastný majetok, tak by k nemu tak laxne nepristupoval. V tomto prípade však nejde o jeho vlastníctvo, ale o majetok, ktorý mu bol na štyri roky zverený.
Podobné prkotiny, ktoré ba priam až detinským prístupom niektorých poslancov pripravili Seničanov asi o 50 tis. eur však nie sú až také zaujímavé. Prípad hodný osobitného zreteľa sa zneužíva priam na hotové rabovanie.
Pre mňa je už evergreenom predaj senických akcií Bratislavskej vodárenskej spoločnosti mestu Skalica za 2 eurá za akciu, keď nominálna hodnota akcie bola 33 eur a trhová podľa informácii časopisu .týždeň dokonca vyše 40 eur. Keďže akcií bolo vyše 200 tis., Senica skasírovala 0,5 mil. za majetok v hodnote cca 12 mil. eur. Detailmi tejto frašky nebudem čitateľa zaťažovať – kto chce, môže si o tom celom prečítať v mojom predošlom článku. Dôležité však je, táto výnimka v zákone o majetku obcí a VÚC môže za najväčšie zlodejiny v miestnej samospráve.
Najlepší prístup k majetku mesta či obce je preto prístup trhový. Predaj za čo najvyššiu sumu prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže, kúpa čo najnižšia cez verejné obstarávanie. Hoc aj tieto inštitúty sa dajú zneužiť, no vo svojej podstate sú jediné správne a jedine s ich využitím bude mesto správne hospodáriť.
Je na slovenských zákonodarcoch, ako sa k osobitnému zreteľu postavia. Je čas prestať zatvárať oči pred tým, ako pôvodne výnimka v zákone, ktorá mala slúžiť na bohumilé účely pri predaji najmenej atraktívneho majetku (kde by bola verejná súťaž pridrahá) sa v skutočnosti zneužíva na najväčšie olúpenie svojich občanov. Mojim návrhom je urobiť hrubú čiaru za osobitným zreteľom.
