
Havlov výrok o pravde a láske je vysmievaný ako naivný a jeho stúpenci sú častovaní označeniami z titulku tohto článku. Vďaka utečeneckej kríze je tento mentálny svet počuť tohto roku hlasnejšie ako kedykoľvek predtým.
Ja ako mladý človek počúvam o naivite dennodenne a už začínam byť na to alergický. Podľa týchto ľudí by mali ísť nejaké ideály bokom, človek by mal byť pragmatik. Realistami sú tí, ktorí „vedia, ako to chodí“. Pomôcť iným, urobiť niečo pre krajinu, ale nezabudnúť ani na seba. Z verejných peňazí… Ideály sú však nepochopené a vnímané ako nejaké snílkovstvo.
Pritom ideál by mala byť nejaká vyššia hodnota, najlepší možný stav, ku ktorému by sme sa mali približovať. No v novembri 1989 isto všetci očakávali ekonomickú prosperitu na úrovni západných krajín, avšak tajne dúfali v zachovanie starých spôsobov. Hoc sa prijali vynikajúce ekonomické reformy, ale od ideálov o čestnosti, poctivosti a nekorumpovaní sa upustilo. Aj preto tá krajina dnes vyzerá tak, ako vyzerá.
Pritom čo to presne Havel povedal v tom 89-tom? „Pravda a láska MUSIA zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“. Mylne sa tento výrok parafrázuje so slovom „zvíťazia“, lebo to by bolo naozaj naivné, automaticky to pokladať za samozrejmosť. Avšak v Havlovom výroku je dôležité slovo „musia“ zvíťaziť. Havel jasne zadáva podmienku, čo sa musí stať, bez čoho to nebude fungovať a to naivné nie je. Havel utopicky nesníva, Havel upozorňuje. To nie je romantické blúznenie o nejakej neurčite láske či pravde.
Veď sa pozrime, ako sme na tom dnes. Kde je pravda, keď desaťtisíce Slovákov s nadšením na sociálnych sietiach šíria bludy z konšpiračných webov? Kde je láska, keď sa desaťtisíce Slovákov vytešujú, že sedemdesiat utečencov sa udusilo z dodávke v Rakúsku? (volajúc po viacerých takýchto dodávkach). Títo ľudia majú tiež svoje ideály a sú nimi práve ta lož a nenávisť. Lebo tá im dodáva pocit nadradenosti nad ľuďmi, ktorí sú objektívne lepší a múdrejší ako oni sami. Môžu ich označiť za pomýlených pravdoláskarov, slniečkárov a pseudohumanistov.
Pre týchto „realistov“ sú najväčším problémom utečenci, pomyselná „hrozba“ z vonka, reprezentujúca inakosť. Pritom neskutočná korupcia, reálny problém tejto krajiny, týmto „realistom“ nevadí. Zvykne sa to zľahčovať. „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu“. „Na jeho mieste by som kradol tiež“. „Ak niečo urobí pre krajinu/mesto/obec, tak nech si niečo uhne aj pre seba“.
No nielen politici môžu za tento obraz krajiny. Korupcia nie je len to, keď sa milióny eur balia do alobalu. Takzvaná malá korupcia sa objavuje v zdravotníctve, polícii či vysokom školstve. A tú už majú na svedomí bežní občania. Pozitívny vzťah ku korupcii je hlboko zakorenený v kultúre tohto národa a ak chceme politikov odnaučiť kradnúť, musíme začať od seba.
Treba ale povedať, že Slováci sú vo vymýšľaní všelijakých „odrbov“ skutočnými svetovými jednotkami. Často premýšľam nad tým, že ak by sme rovnaké úsilie čo najviac otentovať a obísť systém použili v snahe čo najviac pozdvihnúť túto krajinu, tak povestné Nemecko by sa mohlo v životnej úrovni schovať. Aj preto som rád za všetkých slniečkárov či pravdoláskarov v podobe občianskych aktivistov, ktorí napriek viacerým nezdarom nestrácajú odhodlanie bojovať za lepšiu spoločnosť v tejto krajine. Aj keď im to veľakrát spôsobuje obrovské problémy a ostatní ich považujú za naivných.
P.S. Zaujímavý postoj k realizmu a riešeniu korupcie zvolili Slováci v roku 2012. Po kauze Gorila a smutnom rozpade Radičovej vlády aj mnohí pravičiari volili stranu Smer s tým, že tu bude stabilná vláda a jedna strana nebude až tak kradnúť ako strany štyri. No povedzte, po štyroch rokoch Ficovej vlády. Kto tu bol vtedy naivný?