Ten mediálny humbug máme všetci v živej pamäti. Aliancia za rodinu zaplavila Slovensko bibordami, rozdávačmi letákov a nechutnými videami. Po tom celom bola nakoniec účasť na referende až smiešne nízka.
Očakávala sa silná odozva od protistrany a iniciatíva za registrované partnerstvá (ktoré v tom čase po prepálenej kampani Aliancie mali podľa prieskumov rekordnú podporu). Avšak krajina už bola unavená touto témou a obe strany si vydýchli. Aktivistom z radov LGBT odľahlo, že ich už „dobrí Slováci“ neposielajú za hranice štátu a Aliancia radšej nechala pomaly zabudnúť na svoju blamáž.
Slovenskom v roku 2015 nakoniec hýbali aj iné silné témy. Ukrajina už bola evergreenom a k tomu prišli utečenci. Tento mediálny „hype“ nakoniec prekonal aj predošlé dielo Aliancie. Na tému práv LGBT ľudí vs. „ochrany rodiny“ sa jednoducho prestalo diskutovať.
Bohužiaľ, taký je životný cyklus verejnej diskusie na Slovensku. Rozum ide bokom a skôr sa bojuje voči vonkajšiemu či vnútornému nepriateľovi. Či už sú to Maďari, Rómovia, homosexuáli, utečenci, scientológovia… Ak sa jedna z týchto tém vyčerpá, nastupuje iná.
Ak mám však jednoznačne pomenovať to, čoho svedkom sme boli začiatkom minulého roka, tak je to predefinovanie nášho štátu zo sekulárneho na náboženský. To nie je len otázka práv homosexuálov. V tomto duchu sa niesla aj iniciatíva poslancov ako Kuffa či Mikloško, ktorí chceli na konci roka zakázať umelého oplodnenie a ženy, ktoré ho podstúpia poslať do basy na dvanásť rokov.
Je absurdné, ak náboženské dogmy vstupujú do reálneho života ľudí. Kým Kuffa si môže povedať, že vzťah homosexuálov je proti Bohu a iný zas povie, že mu je odporné ako homosexuáli súložia, stále sú to len veci v hlavách odporcov. Naproti stoja reálne životy ľudí. Kým pre katolícky ultras to je len náboženská dogma, pre homosexuálov je to skutočný život.
Zvyknem hovoriť, že Slovensko s Poľskom idú opačným smerom v oblasti ľudských práv ako zvyšok západného sveta. Zaznievajú hlasy, že Slovensko v tejto smutnej súťaží dokonca Poľsko predbieha.
V stredu tohto týždňa som sa v Liberálnom dome zúčastnil diskusie o írskom referende, v ktorom boli schválené manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Zaujalo ma vystúpenie holandského veľvyslanca Richarda van Rijssena. On sa vyjadroval aj na margo samotného Írska, ktoré bolo rovnako konzervatívne ako Slovensko, ale za 20 rokov ubehlo ohromnú cestu. Od samotnej dekriminalizácie homosexuálnych vzťahov v roku 1993 (dovtedy bola homsoexualita v Írsku nelegálna) až po možnosť ich sobáša dnes.
Holandský minister vravel, že ak má aj Slovensko ujsť podobnú cestu, tak sa musí čo najviac otvoriť. Naši mladí ľudia musia čo najviac cestovať, spoznávať nové kultúry a najmä otvoriť svoju myseľ. Je to boj, ktorý musíme vyhrať najmä vo svojich hlavách.
Pred rokom bolo referendum schované za pomyselné zachovanie morálnej čistoty nášho národa. Ja však verím, že už nikdy nebudem musieť s takou intenzitou počúvať o tradičnej rodine, kultúre smrti a o tom, že rodina je len mamka, ocko a deti.
Dvestotisíc Slovákov je momentálne považovaných za občanov druhej kategórie. Bude to tvrdý boj, kým sa nám to podarí zmeniť. Ale teší ma, keď vidím odhodlaných ľudí, ktorí sú na tento boj pripravení a vďaka ním sa nám to podarí.
