Ale pekne poporiadku. Co bolo super? Rabstejn bol super!! co je Rabstejn? Taka velka kopa skal (kopulus skalaris) ktoru prekryli strechou a nazvali to hradom. Kde je Rabstejn? Daleko! Velmi daleko! Snad este dalej ako za siedmimi horami a siedmimi dolami. Babka by povedala ze kua daleko. V zavislosti na vsetkych konstatnych (vzdialenost, pocet osob, pracovna doba) a premennych (prazka doprava, sefova nalada, traviacie ustrojenstvo, vyfuk) okolnostiach, sme vypocitali odjazd na piatok osem tridsat, vecer. O deviatej prisla prva dobra sprava odjazd sa odklada na dobu neurcitu a my mozme ist na pivo.
Potom co uz zavreli druhu hospodu a ani popijanie vinka na ulici nas dostatocne neuspokojovalo, sme pristupili k radikalnemu rieseniu a urceniu strategicky vyhodneho miesta s neobmedzenou prevadzkovou dobou. Nonstop za rohom bol preto idealny! Otvarame dvere, kazda jedna osoba schopna kordinovaneho pohybu, cize dve vratane barmana, si museli mysliet ze sme spadli z oblakov. Ale to sme uz nevnimali a ani nam nevadilo ze si nemame kam sadnut. Hned sme zapadli medzi ostatne UKacky, ktore zhypnotizovane pozerali smerom k baru a ocami hladili sporo odetú tanecnicu, ktora tam mala podla vsetkeho nejake tie hodiny brusneho tanca. Moc jej to neslo, stale sa musela drzat tyce a nie len rukami!
Pytate sa ci sme ten vecer este vyrazili? Vyrazili! ale piatok to uz nebol. Premenna "sef" sa umudrila. Pozitivne bolo ze premenna "doprava" sa blizila k nule, ale ani to uz nehlo s 5 hodinovým meskanim. Chudak sofer, nasraty, unaveny, triezvy, opusta Prahu s nami, co sme sice trosku museli cakat na auto ale nenudili sme sa a hned sme odspali. Ked tam budeme tak nas zobud. (Tu si kladiem otazku ci mi treba auto). Nemozem spat, strastny ramus, okom kontrolujem ci sme sa neocitli v zavodnom poli rally dakar. Prehovorim na sofera, nevnima, nepocuje! Pichnem do neho prstom a cez spatne zrkadlo sa posunkami dozorumievame az k zaveru ze sme odtrhli vyfuk. No super. Uz som nezavrel oka a verim ze ani nasledne dedinky ktore sme prechadzali. Tma uz nie je ako kedysi, vetrime vychod slnka, dorazame do ciela, kosa! Zla sprava! Musime este slapat na hrad. Dobra sprava! aspon sa zahrejeme. Zla sprava! nevieme kde to je. Dobra sprava! Konecne ticho. Zla sprava! je hmla a nevidime na znacky. Dobra sprava! Uz na druhy pokus sme odbocili spravne. Zla sprava! batohy sú tazke, nevladzeme. Dobra sprava! Dorazili sme. Zla sprava! Uz zase je kosa! Dobra sprava! este mame vino. Vystierame sa na zemi, spime. Kontrolny cas 6 hodin rano .Pytate sa ci sme ten vecer este vyrazili? Vyrazili! ale piatok to uz nebol. Premenna "sef" sa umudrila. Pozitivne bolo ze premmená "doprava" sa blizila k nule, ale ani to uz nehlo s 5 hodinovým meskanim. Chudak sofer, nasraty, unaveny, triezvy, opusta Prahu s nami, co sme sice trosku museli cakat na auto, ale nenudili sme sa a hned sme odspali. Ked tam budeme tak nas zobud. (Tu si kladiem otazku ci mi naozaj je súra kúpiť si auto). Nemozem spat, strastny ramus, okom kontrolujem ci sme sa neocitli v zavodnom poli rally dakar. Prehovorim na sofera, nevnima, nepocuje! Pichnem do neho prstom a cez spatne zrkadlo sa posunkami dozorumievame az k zaveru ze sme odtrhli vyfuk. No super. Uz som nezavrel oka a verim ze ani nasledne dedinky ktore sme prechadzali. Tma uz nieje ako kedysi, vetrime vychod slnka, dorazame do ciela, kosa! Zla sprava! Musime este slapat na hrad. Dobra sprava! aspon sa zahrejeme. Zla sprava! nevieme kde to je. Dobra sprava! Konecne ticho. Zla sprava! je hmla a nevidime na znacky. Dobra sprava! Uz na druhy pokus sme odpocili spravne. Zla sprava! batohy sa tazke, nevladzeme. Dobra sprava! Dorazili sme. Zla sprava! Uz zase je kosa! Dobra sprava! este mame vino. Vystierame sa na zemi, spime.
Kotrolny cas 9 hodin rano. Surovo vzbudení druhou osadkou. Do ruzova vyspinkaní v teplom stane nas ženú na skaly! Prosim este 5 minut! Boli to muky. Jedine, co pomohlo boli lezecky, ktore sme vytiahli z batohov. Myslim, ze boxeristi pouzivaju cpavok pre taketo pripady. Bludime lesom, hladame skaly. teda jednu. Tu, co nas oslovila. Co volala nase meno. Meno krasne jej dali. Panna! Styri krat som si ju dal. Zo vsetkych stran a este stale by bolo co. Veru krasne vrcholy to boli. Smejete sa, ze uz to panna nemoze byt, ale pre mna bola! A este bude pre dalsich mladych samovrahov, ktori chcu zazit nieco krasne, adrenalinove, naposledy. Cely som zvlhol co bolo tak mokro, co som sa tak zapotil, co som to skusil proti vetru. Unava! Stale nas prenasleduje. Istici funguju uz len na jedno oko, zivaju takym strastnym sposobom, ze sposobuju prievan a pri pohlade zhora je vidiet az zaludocne kyseliny. Zaviedli sme funkciu istic istica. Navzajom sa fackuju aby neupadli do komy. Staci microspanok, prestane podavat lano a bol by s mensim odporom vytiahnuty prvolezcom na skalu. Co by sa asi stalo keby sa prebral? Stand uz neplni funkciu istiaceho stanovistia pre prvolezca ale hojdacej siete pre druholezca. Podme dom! Podme sa vyspat do krcmy. S pivkom v ruke. Nieco dobre si zajeme, aby sme mali krajsie snicky. Bude tam teplo. Plati! Dalej si uz nepamatam, ale asi to tak bolo, rano ma v tom utvrdil tazko dychtelny vzduch v stane. Zase zima! Smradek zadefinujeme ako teplo! Nevetrame. Uz aby vyslo slniecko.
Slniecko svieti. No pre teple paprsky treba slapat asi 23,5 3/4 metrovych krokov. Nahrievame si telesnu schranku, prehujeme sa, v jednej ruke zubna kefka v druhej strudl od mamky, z kapsy od nohavic trci toaletak, na hlave slama. Milujem stanovanie! Vyrazame na druhy den lezecky. Nechce sa mi! Je velmi dolezite najst spravneho spolulezca. Ktory bude zdielat vase nazory. Ktory bude ochotny zajst az do najvacsich extremov. Ktoremu sa tiez nechce. Podarilo sa! Pod skalou rozbalujem batohy, podkladame pod hlavy. Slniecko prijemne hreje. Krasny vyhlad na masochistickych lezcov (tyralius terrorus). Uzivam si. Tesim sa. Za chvilu odchadzame dom. Zakon schvalnosti opat nesklamal. vymrzli sme, navlhli sme a ked je konecne pekne tak jedem dom.Cim? Autom. Ktorym? Ano. Tym s odrhnutym vyfukom. Posilnujeme sa v hospodke, zhaname drot drotovaci, zbytky sekanej tlacime do usi. Motorkar na Harleju sa citil jak na trojkolke vedla nas. Jedem. Jedem smer dom. Navigace naviguje a jedem. Do prava, do lava, pokial to bude mozne otocte sa!! Vravime si ze nie je to mozne a tak sa este raz pytame mudrej krabicky. Kam ze to mame ist? Krabicka nevahala a ze do lava. To uz bol smer jasny a clovek by povedal ze staci nasledovat jasne instrukcie ale hacik bol vtom ze vlavo nic nebolo. Ked sme to tak skontrolovali tak ani vpravo nic nebolo. Vlastne ani pred nami nic nebolo. Sme uprostred pola, cesta je ako v takom tankodrome, stratili sme sa. Cyklisti nechapavo obchadzaju nase vesmirne plavidlo a cosi si mrmlu popod nos. Prosim vas neviete ako sa dostaneme do Prahy? Poviem vam ze to nebola najstastnejsia otazka. Zatahujeme okienko, Jedem smerom tam. Usudili sme ze skor ako polozime tuto otazku druhy krat tak by sme sa mali nachadzat aspon v kvazi civilizacii. Vsetko slo proti nam. Razom sme sa ocitli v dobe kamenej. Ziadne cesty, ziadne dedinky, uz ani ziadni cyklisti. Tak to dopadne vzdy ked sa spoliehate na navigaciu. Popripade ked sa snazite vyjst z tejto prekernej situacie nejakou uzastnou skratkou ktoru ste prave vycitali z mapy, neuvedomujuc si ze je susedneho statu. Cas plynie, slniecko nas opusta, stripterkam zacina pracovna doba. Uz aby sme boli doma.
Podarilo sa. Dorazili sme. Tetu navigaciu se nadobro umlcali a do konca cesty mala prelepene usta lepiacou paskou a GPS cip sme zabalili do alobalu od cokolady. Ani len makke "f" nekecla. Drobne kolony na ceste boli prekonavane s lahkostou a len smrad od spalenych pneumatik a brzd nam daval najavo ze este zijeme. Zijem a lucim sa. Nie, este sa nelucim. Chcelo by to konecne nieco vesele a vtipne. Znate to ako ITak vidi peknu zensku a tak jej chce zlozit poklonu. "ooo, jeee, hooj, dobry haaaadware a co softwaaaare?" Dobre nie? Nechapem preco su IT- aci nepochopeni.
PS: zaujimave ako rychlo to dnes v praci ubehlo.
