Pôvodne plánovaný exkurz po svete zábavy zameraný na fenomén "reality show" stráca zmysel. Čas, ktorý žijeme, sa zrýchlil natoľko, že zabúdame na to, čo sme chceli urobiť pred niekoľkými hodinami. Meníme naše plány zo dňa na deň a sme nútení improvizovať vždy vtedy, keď sa zmení kontext. A ten sa vďaka návalu informácií mení neustále.
Denne sme atakovaní množstvom informácií a vybrať si tie podstatné dá poriadne zabrať. Často sa venujeme niečomu, čo pre náš život neprináša nijaký úžitok. Teda..až na jednu maličkosť: zabávame sa pritom. Krížovky, správy zo showbizu, portrét osobnosti, to pre náš život neprináša naozaj nič. Okrem rozptýlenia samozrejme. Doslova z tohto vzorca kričí rovnica: Čím viac informácií, tým viac stresu, čím viac stresu, tým viac úniku do virtuálneho sveta telereality, kde je všetko oveľa jasnejšie. Náš život dávno nie je vopred daným plánom. Nerodíme sa s návodom, čím sa staneme, kde budeme žiť a kto sa stane našim partnerom, ako sa to niekde dialo ešte pred necelými sto rokmi. Musíme sa rozhodovať, väčšinou sami a to veľa ľudí privádza na pokraj zúfalstva.
Mediálny teoretik a McLuhanov žiak Neil Postman ešte za "reaganovej" éry, v roku 1984 využil núkajúcu sa príležitosť na jednu významnú analýzu. Rok 1984 priniesol naozaj jednu veľmi dobrú zámienku. Tento rok bol identický s názvom slávneho románu Georgea Orwella. V tom čase "orwellovskej" vízii holdoval celý východný blok na čele so Sovietskym zväzom. AKo však Neil Postman v bravúrnom úvode k svojej štúdii poznamenáva, oveľa úspešnejšou sa stala celkom iná vízia. Tá vyšla z o niečo menej známeho, ale rovnako dobrého románu Aldousa Huxleyho Brave New World. Aby som to zhrnul a príliš neunavoval, v Huxleyho vízii spoločnosti sa pravda celkom rozmieňa vo svojich nekonečných prevlekoch. Je presným opakom totality, kde má "Veľký brat" monopol na určovanie reality. Tu niet autority, ktorá by určila, čo je a čo nie je pravda, prípadne čo je a čo nie je dobré. V Huxleyho svete je všetko tak, ako to poznáme zo západnej kultúry. Pravda a dobro je zredukované na možnosť voľby. Laicky povedané, na pravdu neexistuje copyright a na rozdiel od vízie orwellovej, žiadna jedna pravda, ale tisíce právd, ktoré sú tým zbavené puncu exkluzivity. "Veľké pojmy" ako pravda, či dobro sú prázdne. Sú banalizované tým, že na každom programe nájdeme inú pravdu.
Informácii máme toľko, že ich nestíhame registrovať. Preto sa mnohým ľuďom stáva, že rezignujú na spoznávanie a vyhľadávajú polotovary. Predžuté idey, ktoré sú im servítrované v pohodlí obývačky prostredníctvom televízneho signálu. Navyše, stále platí schéma, že "čo je v televízii, to je pravda." To je však o inom. Uzavrime to celé Mojsejovcami. Nebudem tu rozoberať podrobnosti, i keď, o tom by mohli písať mnohí. Z dvoch dielov, ktoré som videl, som si odniesol množstvo inšpirácie a show ako taká poskytuje množstvo ilustrácií o tom, aká je povaha teleskutočnosti a aké má pravidlá. V skutočnosti sú Mojsej a Mojsejová to posledné, čo je na show zaujímavé. V prvom rade je to obraz o našej krajine a o vyspelosti našej spoločnosti. O tom, čo všetko sú ľudia schopní urobiť pre peniaze. Peoplemetre ukážu, akú má v skutočnosti úroveň naša spoločnosť a čo akceptujeme ako dobrú zábavu, prípadne aké elity sme schopní akceptovať . A tiež to všetko čosi vypovedá aj o našej najsledovanejšej televízii. Totiž, ako sa dá používať formát s licenciou bez toho, aby ste zaň zaplatili čo i len 50 halierov. Otázok je príliš veľa. Asi toľko, koľko je televíznych programov:)
P.S.
Pozorne si všímajte, ako a či vôbec sa budú k show Mojsejovci vyjadrovať akademické kruhy, inými slovami "skutočné elity". Akosi si totiž zvykli mlčať:)
