Sexuálne zneužívanie detí patrí medzi vôbec najtraumatizujúcejšie formy násilia a zanecháva závažné následky vo všetkých oblastiach života – psychickej, telesnej aj sociálnej. Deti, ktoré zažili sexuálne zneužívanie, často trpia depresiami a úzkosťami, majú negatívny obraz o sebe a zníženú dôveru vo svoje vlastné schopnosti.
Ujma ich zasahuje v kritickom veku, kedy by malo dochádzať k utváraniu ich vlastnej identity, sebaobrazu a predstave o medziľudských vzťahoch. Zažité násilie tento proces závažne naruší a obete s jeho následkami nezriedka musia bojovať ešte v dospelosti.
Zneužívanie detí pritom patrí medzi trestné činy s najvyššou latenciou – len mizivá časť prípadov niekedy vypláva na povrch. Deti často to, čo sa im deje, nedokážu vyhodnotiť ako kriminálnu aktivitu, pretože nemajú potrebnú mentálnu vyspelosť alebo dostatok informácií. Ak je páchateľom blízky človek, zneužívanie sa môže diať pod rúškom zdanlivo milujúceho vzťahu – v takýchto prípadoch sa páchateľ nezmocňuje obete násilím, ale prostredníctvom manipulácie.
Nízka informovanosť detí o sexuálnom správaní tu hrá v prospech zneužívateľa. Deti v takýchto prípadoch môžu byť presvedčené o tom, že to, čo zažívajú, je úplne normálne. To, že sú obeťou trestného činu, často dokážu vnímať až roky po tom, ako k samotnému zneužívaniu došlo.
Skutočnosť, že trestný čin ostáva utajený, prináša okrem prvotnej ujmy ďalšie závažné riziká. Nedochádza k spracovaniu traumy, čo môže spôsobiť dlhodobé následky a hlboké psychosociálne problémy, ktoré sa môžu prejavovať aj po rokoch. Obete sexuálneho zneužívania sú zraniteľnejšie voči násiliu aj vo svojom ďalšom živote – najmä u dievčat a žien, ktoré v detstve zažili sexuálne násilie, existuje väčšie riziko, že ho zažijú aj v dospelosti.
Napriek vysokej latencii sa pracovníci sociálnej kurately každý rok zaoberajú rádovo stovkami prípadov sexuálneho zneužívania detí [1]. Vo výskume Inštitútu pre výskum práce a rodiny 7,1% detí zo skúmanej vzorky žiakov 8. a 9. ročníkov základných škôl uviedlo, že boli vystavení nejakej forme sexuálneho násilia. Inštitút odhaduje, že v tejto populácii detí zažíva nejakú z foriem sexuálneho násilia 5,8 až 8,4% detí, a v riziku sú ďalšie štyri percentá [2].
Deti tu však nie sú jedinou ohrozenou skupinou. Tou ďalšou sú dospievajúci mladí ľudia, ktorí začínajú viesť svoj sexuálny život, a ktorí sú obzvlášť zraniteľní voči rôznym formám sexuálneho násilia.
Sexuálna výchova je dôležitým nástrojom prevencie zneužívania a sexuálneho násilia. Jej úlohou je dieťa vhodným a veku primeraným spôsobom informovať o láske a sexualite, viesť ho k vnímavosti voči svojim pocitom aj pocitom iných, a k ohľaduplnosti a zodpovednosti pri nadväzovaní intímnych kontaktov. Naučiť ho, ako povedať nie, ako riešiť nepríjemné situácie či kde požiadať o pomoc, ak sa ocitne v nepríjemnej situácii.
Sexuálne násilie je fenoménom, ktorý je príliš závažný a rozšírený na to, aby sme ho v diskusii o sexuálnej výchove mohli jednoducho ignorovať. A skutočnosť, že k sexuálnemu zneužívaniu detí dochádza najčastejšie v rodine alebo blízkom okolí dieťaťa, je síce bolestivým, ale závažným argumentom, prečo by sexuálna výchova nemala byť ponechaná výlučne v kompetencii rodičov.
Inými slovami, je nevyhnutné venovať sa tým „pár percentám“ zneužívaných detí a spoločne sa pokúšať hľadať spôsoby, ako ich pred násilím ochrániť. Mali by sme pri tom používať zmysluplné a vecné argumenty. A mali by sme pri tom hovoriť s rešpektom a citom, ktoré si tieto deti zaslúžia. Anton Chromík, žiaľ, zlyhal vo všetkých týchto bodoch.
Autor: Jana Raganová
Nemlčme!
Nemlčme na facebooku
