Mala som neskutočný strach z pôrodu. Aj preto som bola pár rokov presvedčená, že nechcem deti. Jasné, že časom sa môj názor zmenil, ale obrovský strach zostal.
Moja prvá stovka ma psychicky veľmi posilnila. Už na 60tom kilometri som si myslela, že som na hranici svojich síl. Napriek tomu moju telo zvládlo ďalších 35 km. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som dostala zimnicu, keď som mala po pauze tak stuhnuté nohy, že som odkráčala ako robot, keď bolo najjednoduchšie to vzdať ... Na ďalších stovkách som už takýto „stav“ nezažila. Neviem, či preto, lebo si telo postupne na záťaž zvykne, alebo preto, lebo už som vedela, že na to mám. Tak či tak, doteraz ma dokáže prekvapiť, čo všetko naše telo zvládne.
Pôrodu som sa síce naďalej veľmi bála, ale už som trošku pochopila, že je pre telo prirodzenejší, ako stokilometrový peší pochod. Teda by to malo byť aj jednoduchšie, nie?
O svojich posledných stovkách som písala v predošlých článkoch. Ale dá sa to vôbec porovnať s pôrodom?
Jún 2019 - Čím viac sa mi blíži termín pôrodu, tým častejšie sa mi stáva, že sa hocikde rozplačem (lebo je to možno posledný krát, čo som na tomto mieste, pretože pri pôrode sa môže stať všeličo-zomriem, ochrniem, atď. Scenáre mám v hlave všelijaké).
Napriek tomu, že už týždeň prenášam, vôbec si nepripúšťam, že by tá chvíľa reálne mohla niekedy nastať. Je piatok. Mám naplánovanú kontrolu. Trošku ma bolia kríže. Sadám do auta, vyrážam do Skalice. Po ceste beriem môjho manžela. Zo dva razy mi pri šoférovaní vystrelí bolesť do chrbta. Čakáme na moju kontrolu, dosť zle sa mi sedí, kríže už ma bolia celkom dosť. Vyšetruje ma pán primár, ktorý hovorí, že to je všetko normálne. Telo sa vraj už pripravuje. Po víkende mi dá termín na vyvolanie pôrodu. Ideme sa naobedovať, ale mne vôbec nechutí. Bolesti chrbta sa stále stupňujú a tak sa vraciame do nemocnice. V ambulancii ma sestrička šupne na monitor , ale keďže už tam nie je žiadny doktor, pošle ma s výsledkami do pôrodnice. Pani doktorka mi povie, že všetko je v poriadku, ale nech sa vrátim, keď budem mať kontrakcie. Ja v kŕčoch na ňu: „A ako to budem poznať???“. Ona: „To určite budete poznať.“ Odchádzam. O 5 minút mi pani doktorka volá, nech sa vrátim. Vraj rodím ...
Je okolo tretej hodiny, prijímajú ma v pôrodnici. Je tu so mnou manžel. Aj keď sú bolesti veľmi silné, stále sa stupňujú. Najviac sa bojím toho, že to nikdy neskončí. Že bolesti budú stále silnejšie a že to bude trvať ďalšie dva dni. Sestrička mi dáva nádej: „Odložili sme Vás večeru“. Naozaj? Tak to asi ešte dnes porodím, nie? Táto veta mi neskutočne pomohla, ďakujem.
Polonahá sa premávam po chodbe, bez akejkoľvek hanby. Bežne som mala problém vycikať sa pri ceste autom, aby ma niekto nevidel. Teraz mi je už všetko jedno. Až kým ďalšia sestrička nepríde za mnou, že nech mám trošku súdnosti a zahalím sa. Ok... Už som vyčerpaná. Medzi kontrakciami zaspávam na fit lopte. Horúca sprcha všetko urýchľuje, ale ja tam už tretí krát odmietam ísť- proste rodiť nebudem a hotovo.
Berú ma na sálu. Sestrička mi radí, ako tlačiť. Ani neviem kedy, už je pri mne aj doktor. Do toho prichádza nemiestny žart môjho milovaného: „Poriadne sa nadýchaj toho kyslíka, je to zadarmo“ (hanbím sa jak hovado). Napriek radám pána doktora, že pri tlačení mám byť ticho, to proste nefunguje. Nekričím síce, ale stále „vrndžím“. Mám chuť pána doktora kopnúť, nech mi už dá pokoj (ako keby za to všetko mohol on). Nevládzem. Mám toho dosť. Už viac nechcem. Prestávam rozoznávať, kedy mám kontrakcie. Proste len intuitívne tlačím a „oddychujem“. Už necítim žiadnu bolesť. Iba tlak. Únavu. A hlavne viem, že teraz nemôžem prestať, nemôžem si dať pauzu a pokračovať neskôr.
Je pred ôsmou večer. Ležím na sále, s bábenkom. Vraj na prvorodičku to bol rýchly pôrod. Viem o tom, ale napriek tomu mi to prišlo nekonečné. Klobúk dolu pred maminkami, ktoré rodia 20 hodín. Poslednou kvapkou je zašívanie. Nie je to pre mňa taká strašná bolesť, ale už je to trošku cez môj limit. Vlastne je to úplne cez limit.
Sestrička mi pomáha nasadnúť na vozík, aby ma odviezla na izbu. Si robí srandu, nie? Veď zájdem aj sama. Nakoniec veľmi pobavená na ten vozík nasadám a teším sa na večeru, ktorá ma na izbe naozaj čaká. Sestrička sa ešte pýta, či sa idem osprchovať teraz alebo až ráno. Ak to nie je nutné, tak až ráno. Predsa len to na mňa už všetko doľahlo.
Okolo jednej v noci prichádza sestrička. Doteraz neviem prečo, možno to už len chcela mať vybavené. Že poďme teda poriešiť tú sprchu. Prídeme tam, vyzliekam sa. „Nejak sa mi točí hlava“. Skláňajú sa nado mnou už dve sestričky. Kde sa tu vzala tá druhá? A prečo vlastne ležím na zemi?
Odfajfknuté- prvý krát v živote som odpadla.
Máj 2021 - Pôrod možno je pre telo ženy prirodzenejší, ako stokilometrový peší pochod. Napriek tomu pre mňa to bolo oveľa väčšie vyčerpanie, ako stovka.
Je ťažké porovnať, čo je „ťažšie“.
Vždy hovorím, že keď človek zájde 60 km, už sa stovku neoplatí vzdať. Pre telo je to skoro tak isto ťažké, následky v ďalších dňoch budú skoro také isté. Je to vyčerpávajúce, ale telo to už zvládne. Horšie je na tom hlava. Na stovke je podľa mňa najťažšie ísť ďalej, aj keď máme možnosť skončiť. Môžeme si hocikedy povedať DOSŤ.
Môj pôrod bol bezproblémový, no napriek tomu som zažila bolesť. Nemala som možnosť skončiť, musela som to len nejak prežiť. Hlava nemala priestor na rozhodovanie. Bolesť sa stále stupňovala. Bála som sa, pretože som nevedela, dokedy sa bude stupňovať.
V tejto chvíli som opäť tehotná. Opäť ma čaká pôrod. Opäť sa bojím. Neteším sa. Chcem to len nejako prežiť.
A stovka? Tak skoro na žiadnu nepôjdem. Ale už teraz sa teším. Teším sa na bolesť, ktorú zažiť NEMUSÍM ale CHCEM.
