Nočný beh

Sestry (mamičky, ktoré cez deň nemajú čas) si spolu idú zabehať. Ako to celé dopadne?

Nočný beh
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vôbec sa mi nechce. Do kopcov, do zimy, do tmy.

Mirka mi píše, že je nervózna. Ja jej píšem, že sa mi nechce. Nechce sa mi ísť behať, ale chcem ísť preč z domu,, takže to rozhodne nemienim vzdať. Niečo po ôsmej štartujeme z Jablonice. Som prekvapená, že je ešte dosť svetlo. Hneď na úvod nás čaká stúpanie. Nie prudké, ale 1,5 km dlhé. Toto rozhodne nemienim bežať. Mirka je pripravená, pripravená bežať. Paráda, no tak bežím aj ja. Kokoooos, ona nevie, že ideme cez 10 km a odpáliť sa hneď na začiatku nie je veľmi dobrý nápad? Ledva idem a je mi jasné, že to dlho nevydržím. Máme z cesty odbočiť  a vyjsť hore, na hrebeň. Takže som rozhodnutá, že to vydržím po odbočku a potom idem krokom. Podľa podrobných inštrukcií nášho ocka má byť odbočka pár metrov pred krmelcom. Míňame tri odbočky, ale stále sme od krmelca ďaleko. Štvrtá odbočka je priamo pri ňom. Zastavujeme. Netuším, ktorou cestou máme ísť a tak mením plán. Chcela som ísť od odbočky po hrebeni, zísť k Hradišťu a vrátiť sa inou cestou k odbočke. Tak ideme opačne, aby sme sa v noci niekde nestratili. Cesta je až po Hradište taká vlnovková – mierne stúpanie, mierne klesanie, stále dokola. Ešte pred druhým tehotenstvom som po nej bola pár krát behať  ale v stúpaní som vždy zastavovala. Teraz ideme bez páuz- Mirka stále beží a ja sa nemôžem nechať zahanbiť. Prefrčí predo mnou srnka, ale asi sa zľakla viac ako ja. Pri Hradišti odbáčame na pole, po ktorom musíme vyjsť hore na hrebeň. Ja to poznám, viem, že to je proste brutálny kopec a nemá zmysel bežať. Mirka ale stále nezastavuje. Kašlem už na ňu. Nech si ide a nech sa aj stratí. Nakoniec ma neodbieha oveľa, v kroku jej skoro stačím a sem tam ma aj počká. Zrazu vidíme asi milión svietiacich očí. Vôbec sa nesnažia pred nami utiecť. Približujeme sa. Som pos.atá až za ušami. Keď sa po nás rozbehne 50 kusové stádo, nepomôže mi ani ten nožík, ktorý celú dobu držím v ruke. Mirke to zjavne nevadí a bežká  si bez problémov rovno do náručia lesnej zveri.  V tej tme neviem presne zhodnotiť vzdialenosť, ale až keď sme pri nich možno na 50-100 metrov, tak sa rozhodnú ísť preč. Pokračujeme ďalej do kopca, okolo krásne výhľady na svietiacu dedinu, Bradlo, mesiac v splne, nočný les. Pripájame sa opäť na cestu , ktorá nás úplne hore, na zdá sa mi že nikdy nekončiacom kopci, vovedie do lesa. Znovu bežím,  viem, že už to hore nepôjde. Míňame zopár odbočiek, vnútorne síce cítim, že volím správnu cestu, ale úplne istá si nie som. Už som tu dlho nebola a okrem toho, nočný les vyzerá úplne inak, ako ten cez deň. Hlavne nechcem stresovať Mirku, takže nech vyjdeme kdekoľvek, budem sa tváriť, že to bol zámer. Začína ma to fakt baviť. Terén, les, čelovky, Mirka (prvé dva kilometre sme sa nevládali ani rozprávať, teraz už to ide...). Bežíme dolu kopcom, je to paráda. Je to sloboda. Dobiehame priamo ku krmelcu – nabudúce už budem vedieť, ktorá to bola odbočka. Čaká nás ešte mierny zbeh k nášmu cieľu a keďže sa obidve cítime prekvapivo dobre, tak trošku pridávame do tempa. Hotovo. 10,7 km. Priemerka 7,3 km/h, čo bežne nie je veľa, ale ak sa to zráta s kráčaním do kopca, tak je to super. Obom nám akosi dochádza, že už je koniec, že to bolo super a že nám to celkom ľahko ubehlo. Prichádzam domov s dobrým pocitom. Až kým ma manžel neprivíta slovami: „No kde si, už som chcel vyhlásiť pátranie.“ No proste, človek sa musí asi pochváliť sám. Mirka mi ešte píše, že podľa hodiniek išla polovicu času v maximálnej zóne srdcového tepu. To asi nie je veľmi dobré. Mala by behať v aeróbnej zóne (v tej vraj išla 11 minút, ha ha ha). Teraz ma mrzí, že som si také meranie nezapla aj ja. Ale ja by som to asi aj tak nesledovala a iba by ma to znervózňovalo. Nabudúce to ale vyskúšam, nech viem, ako to vníma moje telo. Tak či tak, Mirka je doma tiež spucovaná, že prečo išla v maximálnej zóne. No proste, človek sa musí asi pochváliť sám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cítim lýtka. Fúha, dúfam, že sa zajtra ráno budem vedieť postaviť z postele...

Ale stálo to za to. Takéto tréningy, vlastne takéto zážitky, sú pre mňa veľa. A viem, že to je to, na čo nikdy nezabudnem.

Obrázok blogu

 

Zdenka Nemrava Pavlíková

Zdenka Nemrava Pavlíková

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Som mamička na materskej.Aj vďaka výzvam vo svojom živote ŽIJEM. (raz budem mať fotku s tabuľou každej obce na Slovensku... bojím sa výšok a práve preto chodím na rozhľadne.... aj keď mám rada kľud a súkromie, bola som finalistkou Miss universe SR a tiež som si prežila TV show Hľadá sa supermodelka... )Výzvou boli pre mňa aj diaľkové pochody, stovky. Ešte ich za sebou nemám až tak veľa, no namiesto výzvy sa z nich stala moja závislosť. Každý by si mal plniť svoje sny.... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
SkryťZatvoriť reklamu