Pochod ŠPCH : Špačinská stovka 2020

Písmo: A- | A+

Špačinská stovka je každoročný 100 kilometrový peší pochod, ktorý začína v Novom meste nad Váhom a končí v Špačinciach. Túto trasu je potrebné zvládnuť v čase do 27 hodín.

22.08.2020 - Na túto chvíľu som čakala veľmi dlho. Možno to tak nevyzerá, ale dva a pol roka (PN, tehotenstvo, pôrod, dojčenie) bez stoviek bola pre mňa večnosť. Okrem toho, Špacinskú stovku som zatiaľ išla iba raz (v roku 2016) a nedokončila som ju kvôli zranenému členku. Jediná stovka, ktorú som doteraz nedokončila. O to väčší tlak v sebe cítim.

Veľmi to chcem dať, no absolútne netuším, na čom som. Kvantitatívne mám natrénované (neustále kočíkovanie, 20 km každý deň), ale kvalita nič moc (málokedy som vybehla do kopcov). Viem, že som silnejšia ako predtým (od pôrodu už veci nevzdávam). Zároveň som aj zraniteľnejšia (mám doma bábenko, ktoré ma môže kedykoľvek potrebovať). Už viac ako rok poriadne nespávam. Vlastne ani jednu noc za posledný rok som nespala bez vstávania k malému. Bude to pre mňa plus (nepotrebujem spať, lebo som zvyknutá) alebo mínus (na stovke asi zomriem, lebo som dlhodobo vyčerpaná)?

Plná neistoty a zároveň aj obrovského chcenia sa 21. Augusta 2020, skoro ráno, stretávam s Pánom nemenovaným v Novom Meste nad Váhom. Štartujeme.

Skoro ráno bolo ešte trošku chladno...
Skoro ráno bolo ešte trošku chladno... 

Spoznali sme sa na Špačinskej v roku 2016. Odvtedy viem, že s ním môžem rátať.

Začíname s dobrou náladu. Hneď na začiatku nás predbieha pár, čo ma trošku zamrzí. Snažím sa ukľudniť, veď máme na to veľa času, netreba sa hnať. Kúsok za mestom nás do kopca predbieha týpek v kraťasoch. Nechápem, ako ľuďom stačí taký mini batoh. Ja mám zbalený chlieb s klobásou, kakaový koláč od mamiky, nejaké tyčinky, hroznový cukor, 4 a pol litra vody, ponožky, tričko, indulonu, magnezium, power banku a ďalších x ,,nevyhnutných“ vecí :)

Ide sa mi celkom dobre. Napriek tomu si stále nedokážem predstaviť, že by som konečne Špačinskú stovku dala až do cieľa. Pán nemenovaný mi porozpráva o živote včiel, najviac ma fascinuje prikrmovanie v zime. Treba im dať riadnu „guľu“ cukru, ktorou sa včely celý čas pomaličky prehrýzajú. Idú zo stredu jedným smerom. Keď sa stane, že prídu až na kraj, zomrú, pretože ich nenapadne ísť na druhú stranu a sú hladné. To som fakt nevedela. (Dúfam, že som si to dobre zapamätala a nepíšem nejaké bludy. Ak hej, určite ma Pán nemenovaný oklamal a ja tomu teraz verím :D )

Šliapeme na Čachtický hrad- prvý krát o sebe naozaj pochybujem. Čo to zasa robím? Veď neviem vyjsť ani jeden malý kopček. Pán nemenovaný ma čaká. Cítim sa zvláštne, kopce boli vždy mojou slabou stránkou. Idem veľmi pomaličky hore. Viem, že keď si dám pauzu, moje sebavedomie veľmi utrpí...

(8:10) Na hrade je dosť ľudí , tento rok idú stovku aj cyklisti. Neviem ,kde je Pán nemenovaný. Paráda, že po toľkých kilometroch si ani neviem vybaviť, akej farby mal tričko. Nakoniec ma nájde on – našťastie.

Do kopca za Višňovým makám jak fredka, pretože nás doháňajú traja stovkári. Vôbec nevyzerajú ako turisti, nie to ešte diaľkoplazi. Predsa sa nenechám predbehnúť.... aspoň nie hneď na začiatku. A tak makám.

Pán nemenovaný mi chce povedať o dvoch konských zadkoch, ale vraj nebude plytvať dobrým príbehom. Povie mi ho až na Holubyho chate, aby to počulo viac ľudí.

Cestou na Roh sa situácia trošku obracia. Začína byť horúco, Pánovi nemenovanému  to asi nevyhovuje. Teraz pauzuje on. Ja som prekvapivo v pohode, stíham napísať domov...

Stretáme stále dokola tých istých ľudí. Pár ľudí. Viem, ako to je na tejto stovke – ste radi, ak niekoho stretnete a neostanete celý deň sám ako prst. Preto , keď sme pri nejakej skupinke, snažím sa držať tempo. V okolí Cetuny sa takto predbiehame s tromi chalanmi. Ich tempo mi vyhovuje, rada by som sa pri nich držala. Nech je Pán nemenovaný akokoľvek dobrý spoločník, rada počujem počas dňa aj iný hlas. Iné vtipy. Iné príbehy. Musím sa však zmieriť s tým, že na Pána nemenovaného dolieha teplo a spomaľujeme. Výstup na Holubyho chatu je nekonečný. Prekvapuje ma, že ja som v pohode. Možno na tom nie som až tak zle, ako som si myslela o pár kilometrov skôr.

(13:30) Na chate dávame pauzu, pre mňa až veľmi dlhú. Pán nemenovaný si užíva jedlo, pitie, oddych... mňa žerú mrle. V duchu si prepočítavam, kde už sme mohli byť. Nevadí, čakám, doprajem mu čas. Veď sme v tom predsa spolu.

Pauza: Holubyho chata
Pauza: Holubyho chata 

Keď vyjdeme na vrh Javoriny, Pán nemenovaný si spomenie, že mi zabudol povedať o dvoch konských zadkoch. Vrátime sa? :D Tak o dvoch konských zadkoch porozpráva iba pre mňa. Priznám sa, že už si presne nepamätám, prečo majú pomocné rakety šírku dvoch konských zadkov. Ale keď to hodíte do vyhľadávača , určite sa Vám to raz hodí na dlhú chvíľu.

Cesta po hranici celkom dobre ubieha.

(17:30) Na kontrole v Myjave dobiehame trojicu- dvaja končia, tretí ide bohvie kam.

Kofola na Myjave je super. Len mi dochádza, že sme tu neskôr, ako prvý krát. Stretáme toho jedného z troch. Tak predsa pokračuje, sám. Ale len presviští okolo nás a už ho nie je. Stmieva sa. Dochádza mi, že sa to veľmi vlečie a práve nás odbehol jediný človek, ktorý ide zarovno s nami.

Pán nemenovaný rieši kadejaké problémy, ja už si ich presne nepamätám. Snažila som sa to vymazať z hlavy. Veľmi zle sa mu schádza dolu kopcom. Spomaľujeme.

Prechádzame miestom medzi Poliankou a Priepasným, kde mi na mojej prvej Špačinskej rupol členok. Presne si to miesto pamätám. Napriek tomu som vtedy išla ďalších 20 km. Moja hlúposť, ktorú som asi potrebovala zažiť.

Teraz sa snažím „lietať“, aby sa mi nohy ani nedotýkali zeme, aby sa náhodou znova nestalo to isté.

Predbieha nás týpek v kraťasoch, ktorý nás predbehol ráno za Novým Mestom. Kde sa tu vzal? Veď bol pred nami.

Začínam prepočítavať. Ak by sme si udržali tempo, je šanca, že stihneme prísť do cieľa (bol tuším do šiestej hodiny ráno?). My ale stále spomaľujeme. Pán nemenovaný je rozhodnutý, že pôjde, aj keby sme do cieľa prišli o desiatej a nedostali diplom. Bojujem sama zo sebou. Chcela som túto stovku dať s ním, chcela som ho dostať do cieľa, chcela som ho doviesť medzi tých, čo to dali. Ale obetovala som tomu veľmi veľa, aby som nakoniec nedostala diplom. Nemyslím len môj fyzický tréning. Bol to aj tréning môjho drobca, aby to zvládol bezo mňa. Tréning môjho manžela, aby to zvládol s drobcom. Kojenie/nekojenie, aby som to toľko hodín zvládla ja. Hodiny času, kedy bol malý u mojich rodičov, aby som si ja mohla ísť zabehať. Nešlo mi len o túto stovku, chcem byť superdiaľkoplaz. Teda v jednom roku chcem dať Špačinskú, Trnavskú aj Teslácku. Keď nedám túto, nemá pre mňa zmysel ísť ani na Teslácku. Ak sa podarí, ďalší rok chceme druhé bábo, čo znamená minimálne ďalšie dve vynechané sezóny. A ja už si potrebujem dokázať, že zvládnem Špačinskú stovku. Že neostane naďalej v mojej hlave ako stovka, ktorú som nedokončila.

Neviem už, ako padlo rozhodnutie, ale zrazu idem na Bradlo sama. Je mi do plaču. Hnevám sa. Ľutujem. Ale viem, že bojovníka v sebe nedokážem zaprieť a keby dokončím po časovom limite- bez diplomu, nevedela by som sa s tým vyrovnať.

Sľubujem si, že raz pôjdem len kvôli Pánovi nemenovanému a do toho poondeného cieľa ho dotiahnem, aj keby sme šli tri dni. Ale nie dnes. Dnes idem pre seba.

Volá mi sestra, Mirka. Že ma čakajú na Bradle a ja že ,,nieee, rodičia budú na konci Brezovej , bežte tam, nechcem si dávať dve pauzy za sebou“. Nakoniec sa dohodneme, že predsa len počkajú a aspoň zvezú dolu Pána nemenovaného, ktorý na Bradle bude končiť. Rozhodol sa, že sám ďalej nepôjde.

(20:20) Už vidím Mirku aj s jej Tomášom.

Mirka: „Tak idem s tebou dole, nech nejdeš sama.“ Ja: „Ti šibe???“ – je tehotná. Mirka sa za mnou díva a hlavou jej ide, že mám naozaj dobré tempo, že to by asi nedala. A do toho sa ešte rozbehnem. Takže Mirka už chápe, že so mnou naozaj nemohla ísť :D

Nemám ani čelovku, lebo s takou neskorou hodinou som nerátala. Bežím dolu do Brezovej. Ja, čo neznášam beh, tak po 60 kilometroch, po celom dni, bežím ako blázon. Potrebujem zo seba dostať emócie. Neskutočne ma táto chvíľa posilnila. Viem, že to dám. Viem, že je to len môj čas a ja rozhodujem, čo sa bude diať. A ja sa nepoddám...

Na konci Brezovej ma čakajú rodičia, Mirka s Tomášom, Pán nemenovaný. Cítim sa trochu previnilo, neviem sa naňho ani poriadne pozrieť. Prezliekam sa, mením si veci na noc, naďalej si nechávam v batohu 4 a pol litra vody, aj keď jednu dvojlitrovku som celý deň vôbec neotvorila. To som proste ja, nechcem umrieť od smädu.

S mojím nočným doprovodom. Ďakujem:)
S mojím nočným doprovodom. Ďakujem:) 

Vyrážam do noci, doprovod mi robí môj ocko. Dávame riadne tempo. Divím sa aj sebe, aj jemu. Kopec za Brezovou je síce nekonečný, vždy ma prekvapí, ale potom už sa ide super. V Dobrej vode dávame kofolu. Sú tam nejakí stovkári – aj ten jeden z troch. Keďže sa držím svojej zásady- pauzy čo najkratšie, tak predbiehame všetkých, čo tam prišli pred nami. Cestou na Mihalinovú nám začína búrka. Dosť som sa jej bála. A je tu. Zmokneme jak svine, ale hromy blesky nás našťastie obchádzajú. Cestu z Mihalinovej na Prekážku vôbec nepoznám, idem tadiaľto prvý krát. Ide sa super, držíme si tempo, celú dobu prší.

(0:50) Od Prekážky sa ide po asfaltke, cez Hornú a Dolnú krupú. Na 90 kilometri mi ocko hovorí „Všetci hovorili, že bývaš na stovkách hnusná, a ty si tu ešte robíš srandičky“. Jasné, veď to mám úplne pod kontrolou. Nič ma nebolí, hlavu mám na mieste, nemám čo riešiť.

O tri kilometre neskôr- stále na asfaltke, stále prší, stále tma.... ocko: „No bolo ti to treba?“ a ja vybuchujem, keďže ma zastihol v najväčšej kríze. Takže zasa si pripisujem na zoznam ďalšiu stovku, na ktorej som bola na niekoho hnusná. Mrzí ma to. Dúfam, že to všetci chápete.

Tie dediny sú nekonečné. Predbieha nás ten týpek-jeden z troch. Konečne vychádzame z tej druhej Krupej. Podľa manuálu už treba prejsť iba cez pole do Špačiniec. Ocko volá ujovi, že za pol hodinku sme tam, že môže vyraziť (aby nás odviezol domov).

Poľná cesta je neskutočne klzká. Ledva kráčam. V diaľke vidíme svetlá, ale vôbec netušíme, či sú to Špačince, alebo kam to vlastne ideme. Svetlá sa vôbec nepribližujú, my sa hýbeme veľmi pomaly. Podľa GPS sa skoro vôbec nepribližujeme – stále to kontrolujem. Tak ok – teraz prichádza najväčšia kríza. Mrnčím, nadávam. Ocko je radšej ticho (vraj už mal toho tiež dosť, ale nechcel nič hovoriť). Mrnčím. Ujo je už určite dávno tam a my sme niekde v poli. Mrnčím. To je aká hanba. Z pol hodiny bola nakoniec hodina, možno aj viac. Mrnčím. Prší.

Keď konečne prídeme do dediny, nálada sa mi o niekoľko levelov zlepší. Konečne sa dobre kráča. S mojím veľmi fajn humorom poviem, že mám krámy a asi už som krvavá až po päty. Vôbec by ma nenapadlo, že ma ocko naozaj „skontroluje“ , či nie som od krvi :D

(4:16) Sme tam. Cieľ. Ujo samozrejme už čaká. Ale vraj to nie je problém (je to riadny stovkár a cíti sa tam ako doma, medzi svojimi). Veľmi pekne sa o nás postarajú – guľáš, nealko (kto chce aj alko). Je to tu také rodinné. Aj keď som si hovorila, že túto stovku raz a dosť, rada ju pôjdem znova. A znova. Stojí to za to. Kvôli miestam. Kvôli ľuďom. Nie je to cool akcia, na ktorej sa organizátori chcú iba nabaliť. Je to oveľa, oveľa viac. Špačinská stovka má srdce.

Obrázok blogu
Skryť Zatvoriť reklamu