22.9.2023
Stále kašlem. Nestačí, že ešte ani ja sama som sa nevyliečila, horšie je, že stále kašle aj Čokinko. Včera večer mal aj teplotu, skoro 39. Som zlá matka, že sa chystám preč z domu? Stačilo by jedno slovo a ostanem. Kocúrik povedal, že mám ísť. Vraj to zvládnu a ja mám dobojovať svoj boj. Pritom ani neviem, či chcem ísť. Big Bear´su sa bojím. 118 km, prevýšenie 6300. Riadny záhul. Nie som si istá sama sebou. Bojím sa. Bojím sa, že to bude podobné ako Ultra fatra alebo Malofatranská stovka, ktoré som nedokončila. Možno by bolo lepšie vyhovoriť sa na Čokinkove teploty a zostať doma.
23.9.2023
6:00 štart. Vlastne štart mešká asi 10 sekúnd. Nevadí, aspoň je to také pozvoľné. Všetci vybiehame po Budatínskom parku. Zopár ľudí na čele má zapnuté čelovky. Až teraz mi dochádza, že je vlastne ešte tma. Prekvapuje ma, keď sa točíme a vraciame sa k štartu. Asi 300metrové koliesko po parku máme teda za sebou. To som mohla počkať a pridať sa k nim až teraz. Dúfam, že takéto koliesko ma nebude čakať aj na záver.
Jemne bežím za ostatnými. Netuším, kadiaľ ide trasa, takže ich nechcem stratiť. Prvé stúpanie k rozhľadni na Dubni. Dvaja chalani sa ma pýtajú, či to zvládnem bez paličiek. „Uvidím.“ V duchu si však vravím, že tak, ako nepotrebujem gély, ionťáky, energeťáky a kávu, tak nepotrebujem ani paličky.
Začína pršať, ale tak že poriadne. Bundu nevyťahujem, aj tak by mi bolo horúco. Väčšina ľudí sa mi už dávno stratila, na dohľad mám len jedného. Do kopca mu nestačím, ale sem-tam ho predbehnem dolu. Po pár kilometroch prehadzujeme pár viet.
Výstup na Straník. Po tom istom úseku sa ide hore a potom aj dolu. Čo z toho vyplýva? Že keď ja idem hore, oproti mne ide milión iných ľudí, ktorí sú odo mňa podstatne rýchlejší a ja sa cítim trápne pri každom jednom pozdrave. Už nech je tomu koniec.
Na vrchu žiadna tajná kontrola? Prečo? Nemám rada, keď sa dá trasa podstatne skrátiť a nikto to ani neskontroluje. Fičím dolu. Jasné, že už nestretám oproti skoro nikoho, pretože všetci sú predo mnou. Ale predsa len sú tu ešte dvaja turisti. Doslova turisti. Veľké batohy, pršiplášte, turistické topánky. Dodáva mi to pokoj na duši. Ak to stihnú oni, stihnem to snáď aj ja, nie?
7:47, Zástranie, 10,5 km. Kontrola. Jediné jedlo sú tu pomaranče. No čo už, veď mám predsa svoju zásobu.
Týpek, s ktorým sa stále dobieham, sa volá Ján. Teraz sme obaja svorne zle odbočili. Je to rovnobežná cesta s tou našou a iba kúsok, takže sa už nevraciame. Dnes cesta nie je až tak výborne značená, ako som si už zvykla. Navigáciu v mobile vyťahujem každú chvíľu.
Na zemi leží 5centovka. Skláňam sa pre ňu. Som rozhodnutá priniesť ju až do cieľa.
Ján mi chce požičať svoju paličku, aby sa mi lepšie obchádzali bahenné kúpele, ktoré sú každú chvíľu na ceste. Kategoricky odmietam. Nepotrebujem ani paličky a ani pomoc. Jasné, že sa mi to vypomstí a do toho bahna nakoniec predsa len čľupnem. Vravím si však, že to je aj tak jedno. Celú dobu prší a či už mám v topánke vodu alebo bahno, je to úplne jedno.
Dva poriadne kúsance klobásky ma vracajú medzi živých. Vravím Jánovi, že sa bojím časových limitov, hlavne limitu na Snilovskom sedle. Ubezpečuje ma, že to stihnem. No to som teda zvedavá. Zatiaľ to ide super, ale blíži sa môj obávaný úsek. Idem popri Jánovi. Mohla by som ho dolu kopcom odbehnúť, ale začínam mať stres. Všade sa to šmýka, stále prší, nechcem sa stále len ponáhľať.
Bežíme spolu cez Lysicu. Teda, snažím sa bežať. Popravde je to pre mňa neskutočný záhul. Chodím síce každé dva týždne na stovku, ale pomedzi ne nerobím vôbec nič. Žiaden beh, žiadna turistika. Absolútne nič. Takže zabehnúť súvislý beh, síce len pár kilometrov ale bez pauzy, je pre mňa totálne utrpenie.
Dozvedám sa, že Ján má 6 detí. Čo? Prosím? Čože? Fakt? Neverím. Je to možné? 6? Naozaj?
Táto dedina je nekonečná. Kde je tá kontrola? Navigáciu kontrolujem už asi päťstosiedmy krát. Nie je možné, aby tu tá kontrola ešte stále nebola. Nevadí, ideme. Brzdí pri nás auto. Rodičia. Čo tu zas robia? Mali prísť až neskôr, ale rada ich vidím. Vraj už pol hodiny jazdia po dedine a nevedia nájsť kontrolu. Výborne. To nás mohli zobrať skôr a ušetriť nám energiu. Teraz prichádzajú ku kontrole o minútku skôr ako my a vyzerá to presne tak, že nás doviezli autom.
10:19, Belá, 26 km. Masť síce nemajú, ale vianočka ma tiež teší. Dobrovoľníci mi vravia, že je za nami ešte 12 ľudí. 50 nás už prešlo. Teším sa. Myslela som, že sú za mnou už iba tí dvaja turisti. Rodičia sa tešia tiež. Sú radi, že nejdem sama.
Pokračujem spolu s Jánom. Čaká nás 12 km dlhý úsek, skoro stále do kopca. Časový limit je do 14tej hodiny. Mám strach, že to nestihnem. Aspoň kúsok pobiehame, kúsok ideme v dobrom tempe po poli, kúsok ideme príjemným stúpaním. Prvé kilometre odsýpajú kupodivu veľmi dobre. Je mi jasné, že to tak nezostane, ale stále dúfam, že to zvládnem.
Ján volá so svojou ženou a dozvedá sa, že sme asi poslední. Tých 12 ľudí nie je za nami, ale proste sa len nepostavili na štart. Hneď sa cítim horšie.
Krásny jeleň. Kúsok od nás. Ten musí byť poriadne prekvapený, čo tu zrazu robí toľko ľudí. Naozaj poriadny kus.
Kruté stúpanie. Kým sa pomaly trepem hore, Ján stihne zjesť rožok a ešte ma aj odbehnúť. Prekvapuje ma, že ma čaká. Znova ma kúsok odbehne a znova čaká. Nechápem. Sama neviem, či stihnem limit a on na mňa čaká. Cudzí človek. Hocikto iný by sa na mňa už dávno vykašľal. Neskutočné.
Blížime sa k rázcestníku. Teda ja sa blížim, Ján už tam dávno je. On pokračuje do kopca po zelenej. Ja si nie som istá. Na farebnom grafe od organizátora je nakreslená zelená, ale v slovnom popise je uvedená žltá. Otváram mapu v telefóne, má sa ísť po žltej. Kričím to Jánovi. Každý sme však presvedčený o svojej pravde. On pokračuje po zelenej a ja stojím a kontrolujem to ešte asi tri krát. Určite máme odbočiť na žltú. Čo mám teraz robiť? Nechcem ísť zbytočne do kopca. Aj tak ho už nemám šancu dobehnúť. Ale čo by som nemala? Určite ma niekde bude čakať. A kde? Vyjde celý kopčisko a hore na mňa počká? A ja neprídem, lebo som odbočila na žltú? Do kedy tam bude na mňa čakať? Zasa je pravda, že som mu o tej žltej zakričala. Čo mám robiť? Keď ho budem naháňať do kopca a potom sa vracať na žltú, tak naozaj nestihnem časový limit. Musím to brať egoisticky. Vydávam sa na žltú značku. Snažím sa cez stromy zbadať pohyb, aby som mu zakričala, že sa má vrátiť. Žiadny pohyb nevidím. Ak bude pokračovať po zelenej, tiež príde ku kontrole ale z inej strany. Pôjde obchádzkou. Budem sa cítiť ako zradca, keď ho znova stretnem. Nemám sa predsa len vrátiť a ísť za ním?
Dobieha ma. Fúú, tak to som si vydýchla. Hodinky mu začali hlásiť, že je mimo trasy. Cítim sa ako zradca, ale aspoň si nenadišiel až tak veľa, ako som si myslela.
Stúpanie je už jemnejšie, ale začínam mať krízu. Už to trvá veľmi dlho. Chcem byť hore. Od rána skoro stále prší. Niekedy viac, niekedy menej, ale skoro stále. Môžem si vybrať, či budem kráčať po 30 centy širokej cestičke, ktorá je celá zaliata vodou, alebo pôjdem po vysokých trsoch mokrej trávy. Nechcem si vytknúť nohu, takže kráčam po cestičke. Reálne je to v tejto chvíli malý potôčik. Ide mi to na hlavu. Mám toho plné zuby. Dalo by sa miestami pobehnúť, ale načo? Ledva sa premáham, aby som dávala nohu pred nohu. Začína mi byť zima. Je to tu neskutočne demotivujúce. A nekonečné. Unavujúce. Strašné. Načo som všetkým doma hovorila, že mi dážď nevadí? Vadí mi. Jasné, že mi vadí. Koho by bavilo od rána moknúť a ešte k tomu kráčať po cestičke zaliatej vodou?
13:24, Snilovské sedlo, 38 km. Stihla som to na parádu. Kontrola je v budove lanovky. Je fajn schovať sa na chvíľku dovnútra. Cpem do seba všetko, čo vidím. Masť, samozrejme, nemajú. Mám chuť zjesť im všetky čipsy. Musím sa krotiť, nechcem vyzerať ako nenažraná sviňa. Nechce sa mi ísť znova von. Rada by som tu zostala. Vôbec sa mi nechce. Ale má vôbec zmysel nad tým premýšľať? Myslím, že nie. Proste musím zapnúť automatického pilota, vyliezť do toho nečasu a šliapať. Nerozmýšľať pri tom. Necítiť. Iba dávať nohu pred nohu. Ján sa ešte oblieka, mňa začína triasť zima. Musím vyraziť. Ak nie teraz, tak už nikdy. Idem.
Prešla som len pár metrov a už si nie som istá, kadiaľ ísť. Sme v národnom parku, takže tu nie sú žiadne nasprejované šípky ani zavesené fáborky. Treba sa držať iba turistickej značky, ktorú nevidím. Nejako sa tu s Jánom vymotáme a šliapeme smerom na Veľký Kriváň. Je mi jasné, že mu nebudem stačiť. Vôbec sa mi nechce znova ísť do kopca. Kým sa driapem hore, on už schádza nadol. Kričí na mňa, že ma počká. Ja kričím naňho, že ma nemá čakať. Nechce sa mi stále ponáhľať a okrem toho ho určite dolu kopcom dobehnem. Na vrchole si obliekam bundu a poriadne pijem. Je super, že ma Ján stále vyčkával, ale popravde som kvôli tomu nemala ani čas sa napiť. Teraz si to vychutnávam. Keďže tu zasa nie je žiadna tajná kontrola, fotím si to tu. Predstavte si vrcholovú fotku, no bez výhľadu a bez všetkého pekného okolo, pretože je všade iba hmla. Vidím len na pár metrov. No nič, treba dobehnúť Jána.
Pri zbehu padám. Našťastie iba v bahne, takže sa mi nič nestalo. O chvíľu sa situácia opakuje. Kašlem na beh. Budem rada, keď to tu pomaličky zídem dolu. Časový limit na Snilovskom som stihla, teraz už sa nemám prečo ponáhľať. Nechcem sa tu predsa niekde zaraziť.
To mám liezť hore po skale? Ešte k tomu teraz, keď je všetko mokré? Si zo mňa robí asi niekto srandu. Prečo? Toto je normálne turistický chodník? Vyzerá, že áno. Chytám sa teda skaly aj rukami a štverám sa hore. Dosť na hovno je to, že na druhej strane musím po podobnej skale zliezť aj dolu. Idem po zadku, po čupiačky. O chvíľu sa situácia opakuje. Do riti, čo tu robím? Keby som vedela, že sa tu budem driapať po skale, neprišla by som. Niežeby tá skala mala 200 metrov, ale som tu sama kdesi v riti a keď spadnem, nikto ma tu nenájde. Jediné plus je to, že je taká hmla, že nevidím absolútne nič okolo. Doma si asi budem musieť na nete nájsť fotky, ako to tu vyzerá a už teraz sa teším, že nič nevidím.
Do kopcov sa motám, dolu z kopcov ešte viac. Buď sa šmýkam po blate, alebo zliezam po skalách a kameňoch. Celé zle. Je mi jasné, že Jána už dnes neuvidím.
16:53, Chata pod Suchým, 48,5 km. Dvaja chalani, dobrovoľníci, sa ma pýtajú, či som počula medveďa. „Ja si stále hovorím, že sú to jelene. Sú to jelene, nie?“ Jeden: „Áno.“ Druhý: „Nie.“ To si robia prdel. Veď to tu ručí nonstop. Nechcem si ani predstaviť, že by to bol medveď. Povzbudzujúce však je, že Ján nechal chalanom svoje číslo. Vraj je ochotný na mňa počkať. Píšem mu SMS: „Ahoj:) Som vraj pol hodinu za tebou. Určite by bolo super, keby ma počkáš, ale vôbec mi to do tých kopcov nejde. Možno by si mal radšej myslieť na seba. Tak či tak, drž sa:)“ Sama som zvedavá, ako sa rozhodne.
Do ďalšej kontroly by sa malo ísť už len z kopca, snažím sa netratiť zbytočne čas. Šmýka sa to tu menej. Zdá sa mi, že už ani neprší. Makám. Na zemi je salamandra. Dnes už asi šiesta, ktorú vidím. Musím si ju už konečne odfotiť, aby som doma Čokinkovi ukázala, čo všetko som v lese zažila.
Bežkám. Divím sa, že ma nič nebolí. Vôbec nič. Som unavená ako sviňa, ale prsty, kĺby aj svaly sú úplne v poriadku. Myslím, že to musí celé dobre dopadnúť.
Volám Kocúrikovi. Vidím na obraze aj Čokinka a Trblietku, moje zlatíčka. Chýbajú mi. Odpustia mi raz, že som chodievala tak často preč? Mám výčitky. Čokinko sa už cíti lepšie, ale nechala som ho doma chorého bezo mňa. Som sviňa. Okrem toho som sa tak ponorila do videohovoru, že som neodbočila. Som mimo značky. Som sviňa a ešte k tomu blbá.
V Nezbudskej Lúčke stretám krívajúceho týpka. Neviem, či je spitý ako delo, ale je mi jednoznačne nepríjemné popri ňom prechádzať. Bojím sa ho asi rovnako, ako medveďa. Takže ešte raz. Prečo si tak veľa ľudí myslí, že ísť sama do lesa je viac nebezpečné, ako ísť sama po meste?
Vidím dobrovoľníkov. Vychádzam na most v prerábke. Dúfam, že sa podo mnou nerozhodne zrútiť. Na konci mosta vidím siluetu. Je mi hneď jasné, že to je ocko.
18:20, Strečno, 56 km. Odchádzajú dvaja Česi, ocko ma presviedča, že už tu nikto nie je. Ale je. Ján na mňa čaká. Cítim sa trošku previnilo, ale som rada, že nemusím ísť do noci sama. Mám tu aj dropbag, na kompletku sa prezliekam. Obliekla som si dlhé nohavice aj dlhý vrch. Nechcem tu v noci zmrznúť. V dropbagu mám aj sprej na medvede. Keďže mi tečie a stále mi nevybavili reklamáciu, nebrala som si ho hneď od rána. Aj tak budem musieť dávať veľký pozor, aby som si ho nenaservírovala priamo do oka. Dobrovoľníčka Janka mi dáva polievku. Paráda. Konečne niečo poriadne. Rada vidím rodičov. Mamika mi dokonca priniesla aj masť. Síce ju už nejem, stačila mi polievka, ale musím uznať že takýto servis nemá asi nikto iný.
Pamätáte sa na padák dolu na konci Strečnianskej mašle? Taký strmý, že som ledva zišla? Tak teraz po ňom ideme, len opačne. Do hora. Idem z nohy na nohu. Síce pomaly, ale snažím sa nezastavovať. Ján už ma naozaj musí mať plné zuby. Určite ľutuje, že ma čakal. Lepšie by bolo, keby vyrazil s tými dvoma Čechmi.
Rozmýšľam, že som to s tým oblečením asi prehnala. Je mi horúco ako v saune. Stmieva sa. Vyťahujem čelovku. Jelenie medvede ručia všade okolo. Keby sme sa aspoň rozprávali, niesla by som to lepšie, ale my sme ticho. V podstate sa mi ani nechce rozprávať, ani neviem o čom a ani by som to neudýchala. Snažím sa nezdržovať Jána, ale ledva sa vlečiem. Nepijem ani raz, aby som nezdržovala ešte viac.
20:17, Javorina, 61 km. Svetlo uprostred lesa. Teším sa, aj keď sa tvárim ako zdochlina. Presviedčajú nás, že ručia jelene, nie medvede. Rada im verím. Konečne chlieb s masťou. Mňam. Zapíjam to čajom zmiešaným s Colou, pretože nemajú cukor. Takú hnusobu som už dávno nepila, ale pýtam si ešte jeden. Aspoň niečo teplé do bruška. Začína ma triasť.
Tento úsek poznám zo Strečnianskej mašle. Viem, že tu opäť bude strmák hore. Ale viem, že nebude nekonečný.
Šliapeme, makáme. Ján ma stále vyčkáva. Už sa kvôli tomu cítim dosť hlúpo. O to hlbšie sa cítim, keď zisťujeme, že sme mimo značky. Hlavne, že tento úsek poznám. Ha ha ha. Blbá. Ján sa ochotne vracia pod kopec hľadať odbočku. Nachádza ju. Idem za ním ale po pár metroch radšej volím cestu krížom. Idem hlava nehlava, krík nekrík. Naozaj sa mi nechce schádzať dolu a znova sa škriabať nahor.
Minčol. Konečne. Tohto miesta som sa veľmi bála. Nielen kvôli stúpaniu, ale skôr kvôli medveďom. Sme už nad úrovňou čučoriedok, po tme, v noci, nikde nikto. Som neskutočne rada, že tu nie som sama. Sama by som bola posratá až za ušami.
Skoro sa mi vyvrtla noha. Prečo? Pretože zaspávam. Neskutočné. Veď ešte nie je ani polnoc.
Pod Krížavou. Ak niekde žijú medvede, je to rozhodne tu. Ak by sme nejakého stretli, bola by som menej prekvapená, ako keď nestretneme. Pozitívne je aspoň to, že máme za sebou dlhé stúpanie a viac menej pôjdeme teraz dolu.
Mám oblečenú už aj bundu a mrznem. Ruky si ohrievam vo vreckách. Mám ich premočené, zmrznuté a opuchnuté. Prisahala by som, že sneží. Vraj nie, ale naozaj sa tak cítim.
Zaspávam. Aj Ján zaspáva. Celé zle. „Dlouhá noc...Už blízko se blýská, A něco ti říká vstaň a choď, Máš toho dost a byl jsi příliš dlouho sám, ........ Bude dlouhá noc a punk nádherně hrát, Hodně dlouhá noc, nikdo z nás nejde spát...“
Na rázcestníku píšu, že do Turia je to dve a pol hodiny. Super, to sme už skoro tam. V hlave stále prepočítavam. Akosi mi to nesedí. Nie sme akosi zvláštne rýchli? Kde sa stala chyba? Pozerám navigáciu. Jasné. Nemáme ísť priamo do Turia, ale máme odbočiť na nejaké Čipčie. Tak to už je aká zbytočnosť. Ide ma z toho roztrhať. Načo takéto odbočky?
Za nami svetlá, dobieha nás zadný voj. Je to maximálne nedôstojné. Ako ma môže dobiehať niekto, kto cestou zberá fáborky?
Tuc tuc. Počujem hudbu. Sorry medvede, my už sa blížime k civilizácií. Tuc tuc. Chcem hudbu. Viac hudby. Chcem tancovať, žúrovať, baviť sa. Neviem odkiaľ, ale moje telo dostalo príval novej energie.
Nová energia mi vydržala iba pár minút. Nevládzem stúpať na to poondené Čipčie. Je to len kúsok, ale nevládzem. Zadný voj ma pomaly už vytláča hore. Najradšej by som ich pustila pred seba, ale to asi nemôžem. Kde je, v riti, to Čipčie? Chcem zomrieť.
Zadný voj si robí pauzu na vrchole, na chvíľu ich odbiehame. Teším sa. Nerobí mi dobre takýto nátlak zozadu.
Šmýkame sa po bahne. Už mi to lezie na nervy. Zadný voj opäť za nami. Treba zliezť po zlom teréne. Samozrejme, všetci to vďaka paličkám zvládajú bravúrne. Len ja strkám celú dlaň do bahna a ešte si popri tom aj rozrezávam ruku o kameň. Blbá. Niežeby som kvôli tomu vykrvácala, ale jednoznačne mi to nerobí dobrú náladu.
1:41, Turie, 78 km. Dostávam polievku. Je to niečo špeci. Nejaká hmota rozmiešaná vo vode, slíže nemajú. Prvé dúšky sú super, ale ku koncu už nie som schopná to vypiť. Obliekam si mikinu. Ján šiel na WC. Čakám ho. Nemá úplne v poriadku brucho. Dúfam, že ho to neodpíše. Tí dvaja Česi, ktorí išli pred nami zo Strečna, skončili. Nakoniec je možno dobré, že Ján počkal na mňa.
Brod. Vraj niečo také bolo spomínané na nete, ja som si to ale nevšimla. Neverím vlastným očiam. To mám naozaj po 80 km prejsť cez potok? Tma, zima, voda. Tej vody je tu naozaj neúrekom a keby som sama, asi nenájdem odvahu do nej vliezť. Je to vôbec bezpečné? Nezomelie ma? Vyzerá dosť rozbúrená. Ján si kasá hore nohavice. Nerozmýšľam, len robím to, čo on. Ide prvý, ja za ním. Voda je ľadová. Neviem, prečo som dúfala, že mi nenatečie do tenisiek. Rýchlo vyťahujem mobil a fotím. Toto už nikdy nezažijem. Našťastie sa dá prejsť celkom ľahko. Legíny mám síce mokré, aj keď som si ich vyhrnula až po kolená, ale voda nebola až tak hlboká, ako sa mi najskôr zdalo. Som zvedavá, či mi nezmrznú prsty na nohách. Musím však povedať, že ma to zobudilo. Adrenalín robí svoje a moje rozospaté oči teraz fičia viac, ako treba.
Ján začína spomaľovať. Väčšinou už mu do kopca stačím. Nemusí ma toľko čakať.
Vidím za nami svetlá. Znova zadný voj. Pôvodný zadný voj skončil v Turí a teraz idú iní ľudia. Nepribližujú sa až k nám, držia si odstup. Na jednej strane z nich necítim taký nátlak, na druhej strane by som si rada vypočula aj nejaký rozhovor. My ideme väčšinou potichu. Zaspávame. Stále. Adrenalín z brodu mi nevydržal až tak dlho. Neviem, či už som zažila takéto zaspávanie. Je poriadne náročné nezatvoriť oči. Vlastne ich zatváram dosť často. Niekoľko krát som sa už potkla alebo šmykla, pretože som mala zatvorené oči.
Musím sledovať trasu. Máme odbočiť z turistickej značky a nerada by som tú odbočku prešvihla. Niekoľko krát zapínam navigáciu v telefóne a snažím sa zapamätať, čo nás ešte pred odbočkou čaká.
Dolu kopcom sa šmýkame. Musím trošku čakať na Jána. Mám chuť zbehnúť to hlava nehlava, len aby som nezaspala. Krotím sa. Svetlá zadného voju sú viac menej stále na dohľad za nami. Dnes je to tu dosť zdĺhavé. Kontrolujem navigáciu. Sme už za odbočkou. Ideme správne. Jediným problémom je to, že neviem, kde sme vlastne odbočili. Napriek tomu, že som to milión krát kontrolovala, odbočili sme bez toho, aby som si to vôbec všimla.
4:49, Dielnice, 88 km. „Myslíš, že stihneme ďalšiu kontrolu?“ pýtam sa Jána. Alebo si to len myslím? Ján chce skončiť. Začal spomaľovať a myslí si, že ďalšiu kontrolu v Hričove nestihne. Čo mám robiť? Mám ho presviedčať alebo nechať tak? Keby ma nebol celý deň vyčkával, v Hričove už dávno je. Mám výčitky vykašľať sa naňho. Na druhej strane, ide mi o veľa. Dnes mám šancu získať prvenstvo v tabuľke Slovenskej ultratrailovej ligy podľa účasti. Stačí, ak prídem do cieľa, a je to moje. Neviem, čo robiť. Ján ma posiela ďalej samú. Ja niekoľko krát opakujem, že je mi to blbé. Prečo mám výčitky voči úplne cudziemu človeku? Asi preto, že on sa na mňa nevykašlaľ a nenechal ma ísť samú do noci. Do riti. Nezdržiavam sa. Idem. Ján končí.
Makám najviac, ako to ide. Nepotrebujem, aby mi zadný voj dýchal na krk. Dokonca sa snažím bežať nielen dolu svahom ale aj po rovine. Bojím sa, že to nestihnem. Makám.
Idem po žltej značke, z ktorej mám odbočiť, vyliezť na kopčisko Žibrid a opäť sa napojiť k žltej. Pokojne by som sa mohla na Žibrid vykašľať a ísť si priamo po žltej. Jasné, že ja poctivka odbáčam na kopčisko, ale zaujímalo by ma, či tu odbočili aj všetci predo mnou.
Idem z nohy na nohu. Po mojom makaní nezostalo ani stopy. Počúvam podcast z telefónu ale vnímam ho len na kúsok. Podcast je skôr pre prípadného medveďa, ktorý by sa ma chcel zľaknúť. Ja sa utápam sama v sebe. Načo toto robím? Pechoriť sa tu po kopcoch, deň aj noc, v daždi, hmle. Nevidím ani na 20 metrov. Myslím, že už malo dávno svitať, ale ja tu plávam v takom mlieku, že slnko nemá šancu ku mne prísť. Ledva si v hmle všímam obrovský kameň, ktorý nesie názov Stratený budzogáň. Ku.va! Čo tu robím? Púšťam slzu. Vnútri v sebe revem ako malé dieťa alebo skôr ako histerická uvrešťaná hyena. Keby ma aspoň dobehol zadný voj, aby som sa necítila taká osamelá.
Stúpanie pokračuje. Začínam si preratúvať. Nie som si istá, či stihnem kontrolu. O to viac ma mrzí, keď prechádzam Žibridom a nie je tu žiadna tajná kontrola. Prečo? Prosím, kontrolujte nás! Robí mi to dobre. Načo sa mám len tak, kvôli dobrému pocitu, trepať cez nejaký kopčisko, keď to nikto ani neskontroluje? Keby som tento kopec vynechala, ušetrím určite aspoň hodinu. V mojom prípade by to bola zázračná hodina. Vôbec by som sa nemusela ponáhľať. Naozaj všetci predo mnou išli poctivo tadiaľto? Naozaj?
Vypínam čelovku. Vypínam podcast. Vadí mi každý zbytočný podnet navyše. Tlieskam najviac ako viem, aby som vyplašila toho ručiaceho jeleňa. Snažím sa bežať dolu. Nemôžem zaváhať už ani na meter. Musím makať. Chcem to stihnúť. Budem si veľmi vyčítať, ak to nestihnem. Pretínam žltú značku. Podľa času uvedeného na rázcestníku som pekne v riti. Neviem odhadnúť, koľko mi to ešte potrvá, ale bude to veľmi tesné. Kde je zadný voj? Možno by mi vedeli povedať, ako na tom som?
Idem po vrcholkoch. Nie sú to obrovské kopce. Iba také malé výtrty. Divé svine. Pár malých a ak dobre vidím, dve veľké. Keď ma začujú, malé sa rozbiehajú do všetkých strán a pretínajú mi cestu. Nemám veru potrebu ísť pomedzi malé a veľké svine. Obchádzam ich poriadnym oblúkom. Podľa môjho predpokladu obídem jeden výtrt okolo, po traverze, a napojím sa na cestu na druhej strane výtrtu. Preliezam cez nejaké prekážky, je tu zráz dolu. Už by som mala vidieť cestu, ale nevidím. Pozerám do navigácie. Som nejako divne otočená. Vraj mám ísť opačným smerom, ako som mala v pláne. Ok. Verím telefónu. Opäť zráz dolu. Musím si kúsok nadísť, aby som cez tú jamu vedela prejsť. Kúsok zliezam dolu, kúsok sa hrabem hore. No kde je tá cesta? Volám Kocúrikovi. Som stratená. Asi nestihnem limit. Je to v riti. Idem niekam do kopca. Podľa navigácie som na trase, ale nie som. Neviem, či idem správnym smerom. Dúfam. Tak toto je riadny prúser.
Jasné, nakoniec som sa na trasu napojila, no stálo ma to nielen veľa času, ale hlavne veľa energie. Som v podobnom stave, ako na Ultrafatre, keď som si uvedomila, že reálne nestíham. Asi sa zložím a ostanem tu plakať. Som taká neschopná. Je mi na nič. Chcem plakať. Musím sa rozhodnúť. Buď sa zosypem, alebo zaberiem na 300 percent. Nič medzi tým. Ide mi o veľa. Musím to skúsiť. Idem. Bežím. Využívam každý kúsok, ktorý sa dá bežať. Niežeby som mala nejaké vražedné tempo, ale snažím sa. Nechcem to vzdať. Neviem, či by som sa s tým vedela vyrovnať, keby som to vzdala. Musím.
Mám kamienky v topánkach, ale nemôžem si dovoliť teraz zastavovať a vysypávať ich. Vydržím to do kontroly a tam to poriešim.
Odbočujem na červenú značku. Problém je, že vôbec netuším, kde je vlastne kontrola. Itinerár vraví: Hričovské Podhradie. Kontrola však nesie názov: Hrad Hričov. Podľa navigácie sa tam však neodbočuje. Na rázcestníku je názov Pod hradom Hričov. Neviem, kde je kontrola. Neviem si vôbec vyrátať, či to stihnem. Prosím všetkých možných, aby bola kontrola Pod hradom Hričov. Ak budem musieť vyliezať na hrad, nemám šancu to stihnúť. Šmýkam sa. Padám. Nemám čas rozmýšľať, či som OK, bežím ďalej. Bahno nebahno. Mám pred sebou posledných 20 minút do konca časového limitu. Chýba mi sprej na medvede. Stratila som ho. Obzerám sa, nevidím ho. Musela som ho stratiť len pred chvíľou, veď som si ho stále kontrolovala. Ale pred akou chvíľou? Možno je za poslednou zákrutou. Vrátim sa? A čo ak za zákrutou nebude? Vrátim sa ešte viac? Už teraz sa bojím, že nestihnem kontrolu. Každá minúta navyše môže znamenať môj koniec na trati. Nestojí mi to za to. Kašlem na sprej a pokračujem. Snáď ho nájde zadný voj a prinesú mi ho. Bežím.
Zvoní mi telefón. Vidím zaparkované auto. Vidím rázcestník. Vidím pohyb. Áno! Je tu kontrola. Telefón nezdvíham. Mám čo robiť, aby som sa nerozrevala.
9:50, Hričov, 103 km. Volali mi dobrovoľníci, keďže zadný voj už prišiel a mňa na trase nestretli. Cítim sa ako podfukár. Určite ma obišli, keď som blúdila v tých zrázoch. „Išlo sa len po zelenej,“ vraví mi jeden z nich. Ja viem. Ale skúste to povedať tým sviniam. Myslím, že mi tu nikto neverí ani to, že som videla divé svine. Výborne. Paráda je aj to, že môj sprej na medvede je navždy stratený. Zadný voj bol predo mnou, za mnou už nikto nejde. Nevadí. Hlavné je, že som stihla prísť na kontrolu v posledných 10tich minútach.
Pokračujem. Koho z vás napadlo, že som si zabudla vysypať kamienky z topánok, bodujete. Riešim to v strede lesa, nemám si ani kam sadnúť. V telefóne správy. Kocúrik: „Jooooo, si super, ale skoro som dostal infarkt. 8 minút ma delilo od toho, aby som porozbíjal celý dom.“ Sestra Mirka: „Boháča, také stresy nám robíš!“ Mirkin Tomáš: „Poď, poď, poď, si úžasná. Ide ti to skvele.“ Ocko: „Sme v Hričovskom podhradí, kadiaľ budeš prechádzať. Čakáme ťa. Si super, že si to po zablúdení nevzdala.“
Je mi do plaču. Som na seba nahnevaná, že neviem ísť rýchlejšie a zároveň som na seba hrdá, že som to nevzdala. Že som išla, aj keď mi bolo na nič a myslela som si, že je to celé stratené. Že som dokázala zabrať a nestalo sa opäť to, čo na Ultrafatre.
Začínam si uvedomovať, že toto miesto poznám. Boli sme tu s Čokinkom, keď mal okolo dvoch rokoch. Sám vyšiel skoro až hore na hrad. Presne si pamätám každý kúsok lesa, každý kúsok cesty, každý kúsok lúčky. Vidím ocka. Konečne niekoho vidím. Doma ma bežne neobíma a teraz ma zdrapuje a z celej sily stíska. Cítim veľkú energiu. Bola by som najradšej, keby šiel so mnou až do cieľa. Vravím mu, aby ma pustil. Pri dotyku ma bolí koža a svaly na bruchu aj na rukách. Inak ma nebolí nič, som len veľmi unavená.
Tento kopec je síce zabijak, ale v porovnaní s tými doteraz je úplne smiešny. Dobieha ma zadný voj. Dolu do dediny bežím. Alebo skôr krívam? Už sa to rozhodne nedá nazvať behom. Som tu už veľmi dlho. Aj keď ma nič nebolí, cítim sa ako v tranze. Mám zapnutého autopilota a prestávam vnímať okolie.
11:13, Ovčiarsko, 108 km. Rýchla Cola a pokračujem. Nechcem mať v pätách zadný voj a okrem toho už urgentne potrebujem byť v cieli.
Šmýka sa to tu ako fras. Miestami neviem ani chodiť. Je to vyčerpávajúce. Stále sa obzerám, či ma dobieha zadný voj. Stále ich nevidím. Kde sú? Je mi clivo. Náladu mi zdvíha výhľad na Žilinu. Zároveň mi mozog prepočítava, že to ešte je poriadne ďaleko.
Volá mi ocko: „Kde si?“ „No teraz som sa napojila k hlavnej ceste v Strečne.“ Ocko: „V Strečne? To kde si?“ „A ty si si nepozrel trasu?“ pýtam sa namosúrene. Končíme hovor a otváram si navigáciu. Strážov, nie Strečno. V diaľke vidím ocka, ako prebieha cez cestu. Volám mu znovu. Čaká ma pri ceste aj s mamikou. Snažím sa pobehnúť, aby ma dlho nečakali. Tešia sa, že už som v Žiline. Ja sa až tak neteším, lebo viem, že sa tu budem motať ešte poriadne dlho. Trasa nevedie priamo do cieľa, najkratšou možnou cestou, ale ide kade tade. Taká menšia prehliadka mesta. Popri vode, cez most, po nekonečných schodoch na nadchod, okolo kruhového objazdu, popri Novej Synagóge, po námestí, okolo Žilinského hradu, cez ďalšie námestie, popod koľaje na železničnej stanici, bez chodníka po ceste okolo staveniska, cez podchod, krížom cez Váh, cez ďalší podchod, po ceste, ktorou sa včera ráno štartovalo. K Budatínskemu zámku už trafím aj bez navigácie. Celou Žilinou už iba rýchlo kráčam. Beh nemá význam. Začal ma bolieť prst na nohe, ale do cieľa prídem aj po štyroch. Za mnou zadný voj. Tak predsa ma dobehli. Odbáčam na vedľajšiu uličku a viem, že o chvíľu to balím. Dúfam, že si nebudem musieť v parku spraviť opäť to koliesko, ktorým sa včera ráno štartovalo. Vidím rodičov. Mávam im. V očiach mám slzy. Konečne to skončí. Ako je vôbec možné, že som to nevzdala? Ako je možné, že som to stihla? Ako je možné, že som to prežila? Najdlhší čas, aký som kedy strávila na trase. Plačem. Rodičia ma sprevádzajú posledných pár metrov do cieľovej brány. Počujem fandenie organizátorov, dobrovoľníkov. Prichádzam úplne posledná, ale dôležité je, že prichádzam. Mám chuť zosypať sa na zem, ale bojím sa, že už by som nevstala.
13:25, Budatín, 118 km. Vypínam hodinky. Volajú ma na pódium. Ešteže majú schody, lebo inak by som tam rozhodne nevyliezla. Dostávam pamätný pohárik a borovicu. Teším sa. Chce sa mi rozprávať, ale zjavne už všetci ostatní chcú zbaliť a ísť domov. Odvedú ma dovnútra, kde dostávam polievku, hot-dog a Colu. Úžasné. Sú tu super ľudia. Je mi fajn. Stále neverím, že sa toto bláznovstvo skončilo. 31 a pol hodiny. To už je celkom dosť.
Cestou k autu ma chytá zimnica. Musím sa čo najskôr prezliecť. Ideálne by bolo osprchovať sa, ale naozaj už teraz nemám energiu hľadať sprchu kdesi v základnej škole. Budem proste smrdieť až domov. V momente, keď si vyzujem topánku, začína ma prst bolieť úplne neúnosne. Nechápem. Doteraz som ho skoro ani necítila. Celú cestu domov si neviem položiť nohu tak, aby ma nebolel. Doma to nie je o nič lepšie.
27.9.2023
Dostávam antibiotiká, aby sa mi čo najskôr vyliečil prst na nohe. Spravila som chybu a ostrihala som si nechty deň pred BBU100. Pravdepodobne z toho sa mi potom prst zapálil a ja sa bojím, že moja účasť na Javorníckej stovke je ohrozená.
Chcete si so mnou prežiť aj iné športové podujatia? Kuk na www.bytmatkounestaci.sk
