Prvý krát vo svojom živote som chudla kvôli modelingu. Bola som finalistkou TV show Hľadá sa Supermodelka. Vtedy som mala 16 a ani som si neuvedomila, ako som schudla. Išlo to samé. Napriek tomu, že som pri mojej výške 177 cm schudla pod 50 kg, stále to pre modeling nestačilo. Centimetre cez moje boky boli proste nemilosrdné....
Ani som si neuvedomila, ako sa okrem môjho tela zmenilo aj moje zmýšľanie. Zrazu som len pozerala na moju spolužiačku ( inak veľmi chudú) a hodnotila som si len tak sama pre seba, že by pár kíl ešte mala dať dolu. Nemala som ani tušenie, ako dlho tieto hodnotenia a boje s váhou vo mne ešte zostanú....
Nasledovali menšie priberania a chudnutia (nikdy som si nevedela udržať hmotnosť, ak som práve nechudla, tak som proste priberala), ale v zásade mi vyhovovala hmotnosť 60-65 kg. Pod 60 kg som schudla len kvôli Miss Universe SR v roku 2015.
Po prvom pôrode mi zostali nejaké kilá navyše (aj keď nie tak veľa ako teraz). Hovorila som si „je to v pohode, som po pôrode“. Som mesiac po pôrode. Dva mesiace. Pol roka. A zrazu som po pol roku stretla manželovho kamaráta s priateľkou, modelkou (pozdravujem J.K. a A.B). V tej chvíli, ako som ju uvidela, tak by som sa najradšej zakopala pod zem. Bol to pre mňa neskutočne silný pocit hanby samej za seba. Držala som v tej chvíli na rukách nášho malého a keby môžem, tak sa zaňho celá schovám. Takto sa už viac nechcem cítiť. Nechcem sa cítiť podradne, len preto, že mám niekoľko kíl navyše... Týchto pár minút vo mne zanechalo pocit, na ktorý asi nezabudnem a ani nechcem zabudnúť. Pretože práve týchto pár minút ma nabudilo, aby som po prvom pôrode schudla. Schudla som vtedy 11 kíl.
Teraz, po druhom pôrode, by som chcela dať dole 18. Nebudem sem pridávať fotku, lebo na to nemám odvahu. (Ale ak sa mi schudnúť podarí, aspoň niečo, a bude to na fotkách vidno, tak ich zverejním)
Je to tlak. Bývalá modelka proste musí byť chudá. Inak nie je hodná nálepky „bývalá modelka“.
Predsudky, hodnotenia... ja sama to v sebe mám. Keď vidím nejakú chudú babu, tak si poviem : „no jasné, tá to má zadarmo, to je genetika...“. Ale tak isto možno pozerali ľudia na mňa, keď som bola v Supermodelke. A nie – nemám to zadarmo.
Predsudky, hodnotenia... napríklad taká Celeste Buckingham. Aj keď pribrala pár kíl, je to krásna žena. Ale úprimne? Zahrialo ma to pri srdci. Dalo mi to pocit, že v tom nie som sama. Že nie som jediná.
Všetci to berú ako samozrejmosť, ,,veď ty si modelka, ty si športovec, to schudneš ani nebudeš vedieť ako...." Blbosť! Ja sa bojím, či to vôbec pôjde. Nejde tu o to raz schudnúť. V mojom prípade je to stále dookola, boj s váhou na celý život. Je jednoduchšie vyhovárať sa, že som po pôrode, ako začať makať. Ale potrebujem to. Nie je dňa, kedy by som nad tým nerozmýšľala. Nad tým, ako vyzerám. Viem, je to povrchné. Ale ja sa teraz hanbím za to, ako vyzerám. Mám pocit, že niečo dlhujem sama sebe. Za to, čo všetko som dokázala, si dlhujem , aby som dokázala ešte aj toto.
Chcem byť aj vzorom pre svoje deti... To je hovadina. Moja mama nie je vychrtnutá modelka, napriek tomu je to krásna žena, ktorú obdivujem za to všetko, čo dokázala. A vôbec nezáleží na tom, či má o 10 kíl viac alebo menej. Takže nie, kvôli deťom to nerobím. Robím to kvôli sebe.
Ľudia mi môžu hovoriť, že vyzerám dobre. Ale ja mám v hlave nastavené nejaké tie štandardy (aj keď teda už nie tak prísne ako počas Supermodelky) a do týchto štandardov sa chcem vojsť. Aby som sa cítila dobre.
Bola som behať. Rýchlosť nebola až tak zlá, vzhľadom na to, že som rok nebehala. Nikdy som nebola rýchly bežec, skôr vytrvalec. Takže rýchlosť bola pre mňa dostatočná. A došlo mi, že ani nejde tak o rýchlosť, ako o pocit. Keď bežíte s tým, že sa cítite ako hroch, že ledva odlepujete nohy od zeme, že ich v podstate ani neodlepujete, že cítite, ako sa vám trasie sádlo a miestami rozmýšľate, či ešte vôbec bežíte, alebo už je to iba rýchla chôdza, tak to za to asi nestojí. Je to naozaj nanič pocit... raz by som chcela byť ako bežec odfotený na titulke knihy, ktorý beží, je 2 metre vo vzduchu, jeho krok meria asi 4 metre a ešte sa pri tom tvári úplne na úrovni, že vlastne si to celé vychutnáva. To si asi dávam za svoj nový bežecký cieľ. Nie to, akú rýchlosť dosiahnem. Ale to, ako sa pri tom budem cítiť.
Od januára idem na to. Nie preto , že by to bola novoročné predsavzatie. Ale proste preto, že december je pre mňa mesiac obžerstva (Mikuláš, Vianoce, Silvester...) a keby sa mám dívať, ako ostatní ľudia hodujú, kým ja sa zdravo stravujem, bolo by to pre mňa ťažšie.
Prečo som sa rozhodla o tomto napísať? Nie preto, aby ma niekto ľutoval, súcitil so mnou, podporoval ma... beriem späť-podpora je fajn, podporovať ma môžete:) Píšem o tom asi preto, aby to bol pre mňa záväzok. Nielen voči sebe, ale voči hocikomu, kto ma môže stretnúť, že „čau, písala si, že chceš schudnúť. Ešte stále si neschudla?“. Aby som proste bola nútená to dokázať. Lebo tento deň, dnes, tak isto ako ani včera, predvčerom a ako aj deň pred tým, si absolútne neverím. Bojím sa, že to nedokážem.
A píšem o tom aj preto, aby si ste aj Vy vedeli, že v tom nie ste sami. Že aj tá supermodelka má problém udržať si váhu a bojuje sama so sebou.
Budem rada, ak mi pod mojím článkom necháte nejaký komentár. Či už to bude v duchu "idem do toho s Tebou", „držíme ti palce, to dáš“ alebo „ty prasa jedno, rob už niečo so sebou“.
Môže mi však byť jedno, keď mi poviete: „hmmm, veď v pohode vyzeráš, nie je o čom...“. Viem, že hneď ako sa otočím, tak veľa z Vás si aj tak povie: „hmmm, tá teda dopadla....“.
Asi nie som dosť silná na to, aby som zvládla vyrovnať sa s kilami navyše a preto musím byť aspoň tak silná, aby som dokázala tieto kilá schudnúť a budem to mať jednoduchšie. Vždy je jednoduchšie, keď na mňa pozriete a poviete si: „no jasné, tá to má prirodzene. Nemusí ani pohnúť prstom a je chudá.“-aj keď to tak vôbec nie je. Ale je to pre mňa ľahšia cesta ....
