Sedem hodín ráno. Stojím na zastávke, ak mám šťastie nemrznem a neprší na mňa, lebo sa schovám sa do novopostavenej „zastávkovej búdky“. Inak ju nazvať neviem. Snáď mi odpustíte. Neprší na mňa, som spokojná. Príde autobus, pri brzdení si nevšimne veľkú mláku rovno pred už spomínanou búdkou. Mám smolu. Nepršalo na mňa, no som do nitky mokrá. Sedem hodín desať minút
Stepujem pred výťahom, ktorý ako na potvoru stojí na ôsmom poschodí a nie a nie zliezť za mnou dole. Vzdávam to. Idem peši. Ďakujem Prezieravosti, že moji rodičia kúpili byt na štvrtom poschodí. Beriem schody po dvoch. Sedem hodín dvanásť minút
Vbehnem do izby a zhadzujem mokré veci. Z premýšľania ma vytrháva zvuk mobilného aparátu.
„Zuzi, prosím ťa nezabudni nám zavrieť okno na spálni,“ počujem mamin hlas. Že som mala byť už na inej zastávke a čakať na spoj ktorý ma odvezie do školy, to očividne nikoho netrápi.
Prezlečená zatváram okno na spálni. Sedem hodín dvadsať minút
Letím ako zmyslov zbavená na zastávku, lebo autobus stepuje na červenej. Snáď ho ešte stihnem. Stihla som. Teším sa a vykukujem, či mi z Námestia Hraničiarov ide spoj, na ktorý musím po dvoch zastávkach prestúpiť, aby som sa dostala k Univerzite Komenského. Ide. Sedem hodín dvadsaťšesť minút
Dvere na 99 sa otvárajú príliš pomaly. Hromžím. Musím predsa stihnúť 95, aby som ako-tak stíhala. Konečne sa otvoria (aj Vám sa zdá že to trvá večnosť keď sa náhlite?) a ja vybehávam ako raketa. Trielim cez dve červené svetlá označujúce že mám očividne stáť a čakať ako trieliť. Stihnem sa poďakovať vodičovi tmavého auta, ktorý mi zastaví aby som prebehla. Neskoro Sedem hodín dvadsaťosem minút
Stojím na zastávke v „zastávkovej búdke“ a vyčkávam vytúženú 95 z Námestia Hraničiarov, ktorá ma dopraví ku škole. Konečne! Stojí na červenej. Pozriem na hodinky. Sekundová ručička ide dáko prirýchlo. Autobus sa pohne. Skôr ako stihnem reagovať, v plnej rýchlosti zabrzdí a ošpliecha polovicu zastávky. Hromžím a nadávam. Žiaľ len v duchu. Tak nastúpim. Zveziem sa tú jednu pekelnú zastávku a vystupujem. Sedem hodín tridsaťšesť minút
Konečne vstupujem do budovy školy. Spokojná a.....mokrá ako myš. V duchu blahorečím autobusu číslo 89, ktorý ma bez prestupovania bol ochotný doviezť do školy. Blahorečím starým zastávkam so svojimi starými „búdkami“, ktoré boli veľké že sa do nich zmestilo i celé futbalové družstvo a i keď nemali zátarasy po stranách, boli ďaleko od cesty.
Zbožňujem cestovanie s Bratislavskou MHD.
