...neboli stále len vyvíjajúcimi sa deťmi, ktoré ešte nie sú na prahu dospelosti, no silou mocou sa na ňu chcú hrať. Viem, je nádherné pozerať na ne s odosobnením sa, najmä keď som si niečo podobné prežívala pred desiatimi rokmi i ja. Avšak, nie inak? Keď si spomeniem na moju prvú oficiálnu vychádzku s chlapcom, ani za ruky sme sa nedržali a predsa to malo úžasné čaro. Pamätám sa, že som vtedy vzala mame priesvitný lak na nechty a nalakovala si ich. Na make-up nepomysliac. Keď si teraz všímam zmaľované tváre sotva pätnásťročných dievčat, hľadám v nich nevinnosť a detskosť, ktorá sa kamsi vytratila. Kam?
Keďže nebudú deťmi večne, v mysli mi rezonuje otázka čo bude nasledovať. Ak sa v trinástich - štrnástich maľujú, čo to bude neskôr? V pätnástich budú chcieť mať prvý pohlavný styk? Striasa ma keď pomyslím, že deti s ktorými som v kontakte skoro každý deň niečím podobným prechádzajú a nepovedia mi o tom. V prvom rade možno preto, že si myslia že ich odsúdim. No vyhla by som sa tomu aspoň v mysli? Alebo by som opäť –ako to zvyknem- hodila zodpovednosť na nezodpovedných rodičov, ktorí nevenujú svojim potomkom dostatočnú pozornosť? Alebo ako si vysvetlím dievčatá, ktoré môžu krásne konkurovať slečnám dokonalým Misskám, oblečením a správaním sa podobajú na dvadsaťročné dospelé baby, no stále v nich bije srdce dieťaťa? Je normálne aby už trinásťročné dievča myslelo vypočítavo a rátalo aký osoh bude mať z čoho? Sediac na zastávke som si raz vypočula rozhovor dvoch dievčat.
„Nepojdem s ním. Čo som ....(doplňte podľa vlastného uznania)?“
"Ale šak uvidíš či bude dobrý. Ja som bola minule s Maťom a ten bol jaký dobrý. Sme boli v Mekšite a šetko cvakol.“
„No s hentým si kúpim šetko sama. Ani mi nehovor. Mu zavolám že nikam nejdem. Alebo čo, račej ho prezvoním, nebudem si míňať.“
„Si trapna. Šak nevieš, možno sa dobre olizuje. Ja byť tebou idem. A čo že nemá prachy? Možno sa dobre olizuje, alebo vezme fotrovcom dáke prachy.“
„S takým vredovatým sa ja olizovať nebudem. Ešte od neho chytím däku chorobu. Ja pojdem von s tým sedemnásťročným, čo mi dal číslo na Dušanovom byte.“
„S Marekom? Tak to si radšej priprav frc gumy.“
No, nedozvedela som sa, či si ich dievča pripravilo alebo nie, lebo mi prišlo zle a súčasne i autobus. Rozum mi zostáva stáť.
Zaujímavým faktom však zatiaľ zostáva, že si všímam najmä tých, ktorí ešte viac –dá sa to vôbec?- vybočujú z radu. Neviete čo tým myslím? Myslím práve tie agresívne deti, ktoré sú pred svojimi rodičmi anjelikovia zo samého neba zoslaní a v skutočnosti sú schopní tomu istému rodičovi poza chrbát ukradnúť peniaze a ísť sa „opiť“ z jedného veľkého piva.
Najlepšou praxou je život sám. Tak prečo nie? Pol roka dozadu sme sa s kamarátkou prechádzali po mojom sídlisku, keď sa zrazu pred nami zjavili dvaja sotva dvanásťroční chlapci. Nevenujúc im žiadnu pozornosť, rozprávali sme sa ďalej. Moja sánka padla, keď jeden z nich namieril na moju kamarátku prak, s úmyslom hodiť do nej kameň. Zostala som ako obarená, no Evka reagovala veľmi pohotovo –alebo zle?- a chlapca sa snažila uzemniť slovami. Na čo si vyslúžila skutočný útok jeho prakom do stehna. Tak mi povedzte či je toto normálne. Keď som ja bola mladšia, nedovolila som si vyskakovať ani na decko, ktoré bolo o rok staršie odo mňa. Neskutočné, aj teraz sa strasiem keď pomyslím čo jej to chlapča mohlo urobiť.
Ak sa mi niekto pokúsi odpovedať na moje otázky frázou inej doby, asi sa nezdržím. Iná doba je tu každých desať rokov, no to neznamená, že čím ďalej tým viac bude krok po krôčiku ničiť ľudstvo. Ak budú deti ďalej bezohľadne myslieť len na seba, ak sa stanú dospelými už v čase, kedy by mali len dospievať a nachádzať sa, čo sa s nami stane? A hlavne, čo sa stane s deťmi – budúcou inteligenciou národa, ktorá tak bezostyšne hazarduje so všetkým?
