Radosť, hrdosť, priam pýcha. Časom som, i ja dostala stuhu vyšívanú, tú po ktorej moje malé srdiečko kedysi tak túžilo. Bola som spokojná. Dlhý čas som sa venovala folklóru, napĺňal ma i keď, ako pubertálne veľmi vyťažené dieťa som patrične ukazovala svetu ako ma to nebaví. Opak bol pravdou. Videla som sa v tanci. Zbožňovala som ho. Až do toho osudného dňa, keď sa to všetko prihodilo. Tupá bolesť prerástla v problém, na základe ktorého som bola nútená prestať s činnosťou, ktorá ma už od detstva napĺňala.Pokus o vydržanie zlyhal na prvom tréningu, na ktorý som sa odhodlala. Koniec. Sna, ktorý ma držal celý doterajší život.
Človek je úžasný tvor. Vie zabúdať, alebo vytesniť. Situácie, celé stohy situácií a nepríjemných skutočností odsunie dakam do podvedomia a po čase na ne zabudne. Sú však aj tie, na ktoré spomína, ľutuje, prehodnocuje či za nimi smúti. Životná strata, ktorú zažil bola natoľko silná, že sa myšlienky na stratu jeho vedomie nevie vzdať. Po čase sa však zmieri a nastáva opätovné hľadanie niečoho, čo by stratu kompenzovalo. I u mňa to tak bolo. Začala som cestovať viac ako predtým, venovala som sa iným záľubám, hľadala som sa.
Medzitým som zabudla na svoju vôľu opäť tančiť. Prevládala škola. Jedna, neskôr druhá. Až raz, keď som bola na ceste domov po únavnom dni v práci, oči mi prebehli na rozkošné malé dievčatko s dvoma vrkočmi. Vo vrkočoch mala prepletené krásne hrubé červené stuhy, ktoré mi pripomenuli niečo z detstva. Po príchode domov som naň stále musela myslieť. Pripomínalo mi mňa. Svojou roztopašnosťou, hravosťou i oduševnenosťou, akou vysvetľovalo mame prečo je motýľ dôležitejší ako jej kaderníčka.
Doma som si snáď ani nevyzula topánky. Bežala som ku skrini, pootvorila zásuvku a chvíľu sa v nej prehrabávala. Medzi starými vecami, ktoré mali pre mňa obrovskú cenu i keď to boli "haraburdy" som našla stuhu. Červenú, síce rozstrapkanú na koncoch a pokrčenú, c významnou machuľou atramentu na jednom z koncov, ktorá symbolizovala moje oduševnenie zapisovať si myšlienky už v rannom detstve. Pritisnutím k hrudi, rozbúchalo sa mi srdce túžbou. Túžbou dokázať to, čo chcelo malé dievčatko. Odrazu vo mne ožilo a ja som sa opäť našla. Našla som v sebe to, čo mi chýbalo odkedy som s tancom prestala. Stuhu, ktorá zosobňovala moje túžby, silu, ktorá ma nútila ísť ďalej a ktorú som temer stratila, lebo som jej dovolila aby sa z môjho života vytratila. Ale ja som ju opätovne našla. V malom kúsku látky spred temer dvadsiatich rokov. Našla som seba.
