Sobota, doobeda, Bratislava. Centrum. Nikde nikto. Pusto prázdno. Pred Tescom poletujú prázdne igelitky. Na lavičkách zívajú opilci z piatkovej žúrky. Psi si značkujú revír. OLO zváža odpadky. Japonskí turisti z Viedne ešte nedorazili. Mor? Karanténa? Nie. Aupark.
Mestá, ako spôsob organizácie spoločností, majú viac funkcií. Výroba, doprava, ubytovanie. Politika, moc a administrácia. A kultúra. Tá spočíva v širšom zmysle vo výmene. Myšlienok aj tovaru. Odohrávajú sa v meste, mesto je ich kulisou. Vtláča im svoj ráz, určuje ich ducha. Dáva im svoj jedinečný kolorit. Zmysel. Historickú pamäť. Na oplátku ľudia a ich činnosť plnia mesto životom, prepožičiavajú mu legitimitu, dôvod existencie. Reprodukujú historickú pamäť. Regionálnu identitu. Mesto a ľudia sa navzájom potrebujú, denne spolu komunikujú. Bez seba sú ničím.
Bratislava ľudí nepotrebuje. Vyhnala ich z mesta von. Za Dunaj. Už koľký raz v tomto storočí. Odhodila celú jednu mestotvornú funkciu, dobrovoľne. Centrum prišlo o nakupovanie, obchod. Výmena kulisy. Nie ulice, domy, obchody, parky. Slnko a dážď. Ale krabica, klimatizácia, sterilita. To isté, v lete, v zime, furt. Sterilná nuda. Nie komunikácia mesta a obyvateľov, ale ich izolácia. Shopping mall, bisťu. Exotický názov. Zaváňa blahobytom, rozkošou, luxusom, ďalekými krajmi. Amerika, Afrika, paradajka, paprika.
Nákupné centrá poznali už komunisti (teda pre pracujúcich, oni sami nakupovali v predajniach pre diplomatov). Všetko pod jednu strechu, pekne pod kontrolou. Jeden vedľa druhého. Len žiadny individualizmus, jedinečnosť, originalita. Totalitný moloch, žiadna demokratická rôznorodosť. Nečudo, živnostníkov pozatvárali, nezávislosť trestali, iniciatívu zadusili. Súdružky predavačky sa síce snažili, ale z hovna bič neupletieš. A tak aj dopadli. K tomu sa radšej nehlásime. Ale komunistické- molochové zmýšľanie v nás evidentne zostalo.
To taký americký shopping mall, to je iná káva. Luxus v najlákavejšej podobe, sladký konzum. Nedá sa odolať. Stačí rýchlo zbúchať dohromady a sú z nás Američania. Odporcovia pokroku practe sa z cesty. Aj slovenské mestá majú nárok na svetovosť! Že majú americké mestá úplne iné priestorové usporiadanie? Iný vývoj a iný mestský koncept? Odlišnú skladbu obyvateľstva a iné funkcie? Koho to zaujíma. Čo je dobré pre Aupark, musí byť dobré aj pre Bratislavu.
Pritom naša, európska, tradícia je úplne iná. Vidieť ju všade kam sa pohneme. Viedeň, Mníchov, Zürich, Brno, Miláno. Mestá plné rozličnosti, individuality, rozmanitosti. Učebnice vývoja. Napriek tomu jednotné, funkčné a krásne. Pokojné. Centrá plné obchodov, námestí, parkov, ľudí. Všetci ich poznáme, všetci im závidíme. Keď len môžeme cestujeme. A potom rozprávame. Ach tá Salamanca v Madride. A galéria Vittorio Emanuelle v Miláne. A Leopoldstrasse v Mníchove. A obchody na Bond a Oxford street. A Neuer Wall v Hamurgu, a Ku´damm v Berlíne a Bahnhofstrasse v Zürichu a Pařižská v Prahe. A a a a a......Ale pre seba, pre naše slovenské mestá a dediny nepohneme ani prstom. Naša sebaúcta a slovenská hrdosť končí v butikoch druhotriednych handier v Auparku. Doma skloníme hlavu ako ovce. Územný plán nezakazuje. Kompetentnosť, zodpovednosť a česť bratislavského magistrátu sú pojmy z ríše snov. Viete si predstaviť Aupark na Václaváku? Určite by sa tam zmestil....
Samozrejme. V Auparku sa dá veľa vecí kúpiť. Rýchlo. Najesť, zabaviť. Dá sa tam prísť autom a zaparkovať. Svojim spôsobom je užitočný. Medzi slepými je aj jednooký kráľom. Aj ja tam chodím. Spolu s tisíckami ďalších bratislavčanov, ktorí nemajú kde inde nakúpiť. HB Reavis si môže mädliť dlane. Sú podnikatelia, zarábajú. OK.
Ale o to tu predsa nejde! Toto všetko sa mohlo odohrávať v uliciach Bratislavy. Tie tisícky ľudí sa mohlo prechádzať po uliciach v meste. Nakupovať v normálnych obchodoch, jesť v príjemných reštauráciách, sedieť na terasách, stretávať sa v originálnych baroch. Sedieť v meste na lavičkách. Vnímať jeho atmosféru. A jeho atmosféru spoluvytvárať. Každý kto bol v sobotu vo Viedni, vie o čom je reč. Iba náš primátor nie. Áno, určite by to nebolo zo dňa na deň. Mesto by muselo investovať do svojej obnovy. Do parkovacích domov, do komunikácií, do verejných priestranstiev. Do toho, načo roky zvysoka kašlú. Aby sa obchodníci usadili v meste a nie za mestom. Aby ľudia prišli do mesta a nie za mesto. Aby mesto postupne nezomieralo. Ale iba tak sa vytvárajú obec a komunita. Pamäť a identita. Spolupatričnosť a patriotizmus. Postupne, po častiach. Napokon, čo iné je úlohou mesta, ako robiť svojim obyvateľom radosť z prostredia, z histórie, z nákupov, z prechádzok? Na čo myslel pán primátor Ďurkovský, keď podpisoval stavebné povolenie? Na obnovu, rozvoj a budúcnosť mesta? Koho zastupoval? Nás, bratislavčanov? Faakt?
Aupark zlikvidoval mestské centrum ako živé mesto. Staré mesto je doobeda mesto duchov, večer jedna veľká krčma. Nič viac. Kedysi pôvabné a živé mestské ulice ako Dunajská, Grösslingova, Špitálska, Štúrova, Jesenského, Štefánikova, Gorkého, nám. SNP, Rázusovo nábrežie sú dnes viac alebo menej chátrajúce periférie. Umŕtvili ich, ani sa nestihli narodiť. Prior zomrel, Dunaj je po infarkte. Tržnicu už pochovali. Aupark z nich všetkých vysal život. Nikoho nezaujímajú. Nemajú budúcnosť. Peniaze sa točia za mestom.
Dobre, Aupark je realita. S tým nateraz nič neurobíme. Ale Bratislava nie je iba Aupark. Nesmie byť. Je to naše mesto. Vráťme doň život. Treba pritiahnuť ľudí. Postaviť parkovacie domy. Vyložiť chodníky mozaikami. Vysadiť zeleň. Zušľachtiť verejné priestranstvá. Zjednotiť mestský mobiliár. Opraviť nábrežie a nám SNP. Strážiť čistotu a poriadok. Zamestnať architektov. Podporovať rôznorodosť, nie totalitné molochy. Prinútiť majiteľa Dunaja k činnosti. Byť aktívny! No, a asi si zvoliť iné vedenie mesta.
