Proti bratovi sa nerebeluje. Staršiemu sa neodvráva. V slovanskej rodine musí byť poriadok, akoby sme pred svetom vyzerali. So svojimi sa hašteríme? Nepatrí sa. Starší má vždy pravdu, aj keby nemal. Pohodlná lož. Stiahnuť chvost a zaliezť za pec. Hrdinovia.
To takí Maďari, to je iná káva. Rodinné puto chvalabohu nezaväzuje. Veď žiadne puto neexistuje, nesmie, vedecky dokázané, Matica preverila. Hej bisťu, čo i len krivý maďarský pohľad hrdú krv spení, čudný úsmev šuhaja na nohy zdvihne, zamrmlaná poznámka ruku s valaškou vystrelí. Tam pošleme tanky, postavíme zátarasy, zbúrame mosty, otvoríme priehrady a pováľame kukuricu. Tam sa my veru nebojíme, veď čože nám už môžu takí Ďusibáči, alebo Eržinéni, s ktorými po veky večer čo večer vínko popíjame a klobásku koštujeme. Nič a preto im tresneme po papuli a bude. Nech vidia kto sme my.
Ale Vladimírovi, ej, tomu radšej netresneme. Čo keby vrátil, ako minule. Ani sa nepýtal, sadol na tank a raz dva bol až v Bratislave. Aj s armádou. Poriadky robiť, s mladými zatočiť, vychovať, usmerniť a cestu ukázať. Veď takto sa to nesmie, z ničoho nič, názor prejaviť, svoje si povedať. To starší bratia nevidia radi, poza nich svetu kadečo rozprávať. Zaslúži si mladší poza uši. Alebo guľku, nemal behať po ulici.
A rodina podrží, napr. tu, aha, aj sváko Ivan, sovietsku okupáciu, pardon, oprávnené výchovné opatrenie celý svoj dospelácky život velebil. Proletársky internacionalizmus obhajoval. Veď už bolo načim drzú slovenskú mládež strestať, mladšiemu bratovi správnu sovietsku cestu ukázať. Že to stálo život celé generácie a zdevastované Slovensko sa nad priepasťou ocitlo, to pánu prezidentovi, toho času strojcovi slovenskej samostatnosti, nevadí. Čo bolo, bolo, terazky som prezidentom ja. A tááákto som ja za samostatné Slovensko bojoval a v prezidentskej kampani to do nemoty opakoval. Že teraz nášmu okupantovi chlieb so soľou podávam? Namiesto toho, aby som mu naše poníženie a devastáciu pripomenul? Taký vlastenec ja zase nie som. To po mne nechcite, Slovensko áno, ale iba keď ma to nič nestojí. To potom radšej proletársky internacionalizmus a všeslovanská vzájomnosť. Aj s okupáciou.
A nielen sváko Ivan, aj tuhľa, malý Robko. Čo sa všetko naučiť stihol. Mocnejšiemu sa neodvráva, inak môže prísť zaucho. Samozrejme výchovné, z lásky. Ale načo sa dať fackať, keď si zato chleba, nieto ešte vinicu nekúpiš. To také zákerné ohrozovanie slovenskej suverenity daromnými maďarskými učiteľmi spravodlivo a prísne potrestáme. A Slovensko naše si zákazom vstupu na každom moste ubránime. Ešte by nám tu niekto akúsi sochu postavil. Podkopanie našej suverenity v priamom prenose. Ale taká širokorozchodná železnicu, hej veru, to je iný dohánik. Spolupráca, bratská pomoc, vyskúšané. Vladimír si praje, je starší, kadečo videl, skúsil, určite vie čo je pre nás lepšie. Robko sa nepýta, nepatrí sa staršiemu oponovať. A slušnosť sa vypláca, budú darčeky, ako na Vianoce. Dedo Mráz prinesie, vždy priniesol, pravda, nie všetkým a nie iba darčeky, ale on už vie komu a začo.
A náš najväčší rodinný bojovník, strýčko Janko, Jančibáči po našom. Čože už ten za našu slobodu vytrpel, koľko krvi prelial, bitiek vybojoval, nepriateľov zahnal a slávnych víťazstiev dosiahol. Pravda, väčšinu kdesi pri Lietavskej Lúčke, v krčme, na nečisto, tak povediac na slivkovom trenažéri. Ale odhodlanie z neho len tak sršalo. Ale chyba, akurát, keď mohol udatný strýčko česť svojej slovenskej vlasti zachrániť a ruským pocestným slovensky a hrdo do tváre nedávne poníženie pripomenúť, náš udatný Jančibáči, kdesi sa podel, ako voš pod chrastou čušal. Čo keby facka priletela, alebo nedajboh Dedo Mráz darčeky pod inú jedličku nadelil?
Ale nech sa opováži niekto v škole slovenskú hymnu nehrať alebo inak slávny slovenský národ hanobiť! S takými sa Jančibáči nepáre, tým on ukáže, čo je slovenská hrdosť, kto sú Slováci!
Majú nás radi, títo starší bratia. Vieme si ich uctiť, vieme čo sa sluší a patrí. Aj oni na oplátku tu cukrík podhodia, tu láskyplné zaucho vylepia. Za tie roky vedia, Judášov je na Slovensku stále dosť. Tridsať strieborných v kešeni to spraví, lepší ligotavý vrabček v hrsti, než sivý holub národa na akejsi streche.
