Nehovorím o ideálnom, knižnom socializme Marxa, Engelsa, Trockého & Comp. Bavíme sa o tzv. reálnom socializme, o systéme, ktorý sme mali na Slovensku viac ako 40 rokov a mnohí sme ho zažili na vlastnej koži. O vedúcej úlohe Komunistickej strany Slovenska (politickej tyranii), o spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov (násilnom zoštátnení), o socialistickej demokracii (zabíjaní a väznení politických odporcov), o proletárskom internacionalizme (vojenskej okupácii Slovenska), o boji proti nevedeckému svetonázoru (väznení a mučení kňazov), o tábore mieru a socializmu (živote za ostnatým drátom), o boji proti triednemu nepriateľov (vyhnaní státisícov Slovákov do emigrácie), skrátka o radostnom boji nášho ľudu za svetlý zajtrajšok
Povedali by ste si, číre šialenstvo, podvod. Od začiatku jasný nezmysel, s tým predsa nemohol nikto súdny súhlasiť. Ale mohol, a súhlasil. A nie jeden. Výmenou za súhlas s týmito klamstvami systém ponúkal veľa. Kariérny postup, lepšie byty a autá, dostupné vzdelanie, kvalitnejšiu zdravotnícku starostlivosť, zahraničné cesty, osobný prospech. Napospol veci nepomerne ťažšie dostupné pre ostatných. Stačilo málo, vlastne maličkosť. Súhlasiť. Povedať, že čierne je biele, že kocka je guľa a noc je deň. Že socializmus je pre Slovensko to najlepšie. Aj tak všetci vedeli, že to tak nie je, tak načo ten ostych. Veď všetci vieme o čo sa jedná...
Dôsledky boli zničujúce. Súhlas s klamstvom, výmenou za osobný prospech, viedol ku vzniku dvojakej morálky, k verejnej akceptácii dvojtvárnosti. Jedna tvár pre verejnosť, kolegov, susedov. Druhá tvár privátna, v najužšom kruhu rodiny a priateľov. Odteraz nikto nevedel, čo si kto skutočne myslí, pretože iné sa hovorilo a iné si ľudia mysleli. Slová stratili význam. Zmizla slovenská spolupatričnosť, ľudia strácali integritu, osobnosť. Slovensku cudzia byzantská dvojtvárnosť sa stala normálna. Prestali sme sa hanbiť za lož. Stratili sme sebaúctu, klamári žiadnu nemajú. So sebaúctou zmizla aj úcta k ostatným. Vytratila sa srdečnosť, hrubosť a arogancia sa stali každodennosťou. Ponížený rab krutejší otrokára. Privilegovaná komunistická a šmelinárska elita mala pre zvyšok národa iba pohŕdanie. Pohŕdanie sa zväčšovalo s pocitom vyvolenosti, osobného majetku a zlého svedomia.
Verejný priestor sa stal javiskom klamstiev. Navonok síce platili formálne pravidlá, akože pre všetkých rovnako, ale reálne výsledky sa dosahovali v zákulisí, protekciou, poza chrbát ostatných. Právo stratilo obsah, išlo iba o zachovanie formy.
To spoločné, verejné, MY, prestalo byť spoločnou hodnotou, spojivom medzi ľuďmi, zdrojom hrdosti a bohatstva národa. Naopak. Ostalo iba JA, zvyšok bol iba zdroj individuálneho obohatenia. Podľa princípu z cudzieho krv netečie, alebo kto nekradne, okráda rodinu. Na Slovensku sa udomácnil cynizmus najhrubšieho zrna. Najvyššou hodnotou sa stal osobný prospech, zakrývaný rečami o blahu spoločnosti, o ochrane pred nepriateľmi.. Nezištnosť a úprimnosť vymizli. Politika, t.j. práca v prospech verejnosti sa stala špinavou, veď kto by sa už dobrovoľne a nezištne angažoval v prospech niečoho, o čom všetci vedeli, že je lož. Za tým muselo byť, a vtedy aj samozrejme bolo, niečo iné. Osobný prospech. Nikto viac nevedel na čo a na koho sa môže spoľahnúť. Neexistovala dôvera v základne pravidlá. Kríza Slovenska bola neodvratná a hlboká.
Nepripomína Vám to niečo?
Týchto 40 rokov nás ovplyvňuje viac ako si myslíme, alebo chceme pripustiť. Za socializmu naučené vzory chovania máme stále hlboko v krvi. Dvojtvárnosť, neúctivosť, nepoctivosť, agresivita, sebectvo, faloš. Veď ešte to nie je tak dávno, keď to bolo normálne, tak čo? Zbohatnúť na úkor ostatných, to predsa nie je zlé, robili to naši otcovia aj dedovia, tak čo sa ondíte. Aký verejný prospech? Pche, babské reči, čo je doma, to sa počíta. Verejný priestor, park? Z cudzieho krv netečie. Zmestí sa tam panelák, šup ho tam. Čo na tom, že okoliu zničí život. Výhľad na zeleň? Zmestí sa tam billboard. Kasíno? Bordel? No a čo, veď nejde o NÁS, MY neexistuje, ide o MŇA, ako za socializmu, tak aj teraz. Ľudská dôstojnosť? Bomba v kufri. Komunita? Krajina? Čestnosť? Poctivosť? Pravdovravnosť? Národné hodnoty? Nebuď včerajší, z toho sa nikto nenaje. Politika? Jasné, svinstvo!
Prítmie a šero zákulisia má pre priveľa z nás stále neodolateľnú príťažlivosť. A pohrobkovia totality, duševní boľševici, vyznávači šera a podzemia sa vždy vedeli nájsť, vyňuchať. Postup bol a je jasný a jednoduchý. Vytvoriť klan rovnako zmýšľajúcich, najlepšie stranu, na štít vyvesiť bohumilý cieľ, najlepšie raj na Slovensku hneď zajtra, oklamať dostatok naivných občanov a poďho rabovať zo spoločného. Pocit privilegovanej elity, pre ktorú neplatia pravidlá, bol, je a bude omamný. Usmievajú sa na nás z prezidentského úradu, z vlády aj parlamentu. Veď je to také jednoduché. Pridaj sa k nám, budeš sa mať dobre aj Ty. Chceme iba maličkosť. Súhlas. Že to čo robíme je správne, aj keď si to nemyslíš. Voľba stará, ako ľudstvo samo. Mefisto si krúti fúz. A neboj sa, veď aj tak všetci vedia, že to tak nie je, tak načo ten ostych. Veď všetci vieme o čo sa jedná....A sme znovu na začiatku a kríza Slovenska bude neodvratná a hlboká.
Aj tí naši píjavali, aj my píjať budeme, aj tí naši hovno mali, aj my ho mať budeme.
