Ak komunistický systém niečo garantoval, tak to, že keď ste nahlas požadovali sociálne istoty, vyrazili Vás zo školy, z práce, alebo odkiaľkoľvek, kde ste práve čosi robili. A ak ste si to ani potom nerozmysleli, zavreli Vás do basy za poburovanie, resp. rozvracanie republiky. Pretože je niečo iné o takzvaných sociálnych istotách neustále vyrevúvať a niečo iné ich mať. Komunisti o nich vykrikovali na všetky strany. Ale skutočne zabezpečiť ich nedokázali skoro nikomu. Iba sebe. Vyvoleným súdruhom a súdružkám, ktorí sa ku kriku o sociálnych istotách neváhali pripojiť, aby si ich v tajnosti vybavili pre seba a svoje rodiny. Ostatní si mohli trhnúť, neboli príslušníkmi predvoja, najjasnejšej a najosvietenejšej Komunistickej strany. Nádeje ľudstva.
Na byty sa čakalo desaťročia. Neboli. A keď boli, stáli peniaze, ktoré nikto nemal. A úplatky, ktoré sa rozdávali na bytových družstvách, národných výboroch, straníckych sekretariátoch. Ľudia boli zúfalí. Zháňanie bolo ponižujúce a frustrujúce. Za mesačný rodinný príjem 3.500,- Kčs ste si mohli kúpiť akurát šnúru na obesenie pre celú rodinu. Samozrejme, súdruhovia a súdružky, mali prednosť, boli nádejou ľudstva, rovnejší než rovní. Skromne sa obslúžili bytmi a domami po emigrantoch. Ešte za tepla. To mali radi, emigranti zanechávali dobré byty. A národ? Nech sa tiesnia v jednoizbových, dvojizbových bytečkoch, trochu ľudského tepla neuškodí. Na celý život. Dom sa staval desaťročia, makala celá rodina.
Autá neboli. Ak, tak na poradovníky. Roky čakania. Za peniaze, ktoré legálne nikto nemohol našporiť. Za môj plat interného ašpiranta 1.800,- Kčs som si mohol ísť kúpiť tak akurát bicykel. Ak boli. Na úplatky za autá, o autách samých ani nehovoriac, som nemal. Samozrejme, súdruhovia vojaci, policajti a zaslúžilí straníci, plus zeleninári, mäsiari a taxikári sa rozvážali na novom. Na ostatných zostala železnica.
Zdravotníctvo? Čakanie, rady, fronty, nedostatok, nezáujem. Ktorý chirurg nebral úplatky nech sa prihlási u súdruha Škvareninu. Súdruhovia samozrejme úplatky nedávali, ani nemuseli, veď chodili do svojich nemocníc, kde sa pracujúca svoloč nevyskytovala. Keď tak -pozornosť za služby. Maličkosť, devizák, bytový výmer, tuzexové poukážky. Štátne sanatóriá boli plné ružolícich, usmievajúci sa súdruhov a súdružiek a zaslúžilých umelcov, šíriacich to pravé umenie. Bolože to sveta žiť.
Práca? Tu platilo to zlomyseľné: štát predstiera, že Vás platí, Vy predstierate že pracujete. Zúfalo neefektívne prevádzky. Prezamestnanosť. Prídelový systém. Rozkrádanie a šlendrián. Kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu! Hospodárska impotencia a úpadok. Borovička a kabanos. Sociálna istota ako Brno.
Školy? Protekcia, protekcia, protekcia. Bez známostí nebola škola. Okrem vojenskej, tam brali každého. Najlepšie prospechové štipko na právach 500,- Kčs. Zametal som ulice a autobusové zastávky, aby som si privyrobil. Malta? Čo mu je..e?
Usmievavá súdružka Pažítková ukľudňovala národ z televíznej obrazovky, milé ženy, nebojte sa, vložky budú. Strana zabezpečí. Strana nesklame.
Je mi z nich na zvracanie, ako klamú. Pľujú nám do očí. Do duše národa púšťajú jed. Klamú, ako klamali vtedy. Ako vždy. Lebo iné nevedeli a ani nevedia. A komu sa nepáči, marš do basy! Zdevastovali Slovensko, krajinu, ľudí a stále im nie je dosť. Komunisti ostanú komunistami a klamstvo klamstvom. O čo väčšia lož, o to väčší krik.
Ale nech kričia sebeviac, svoje zlé svedomie neprekričia.
